1. Objavovanie krajiny
9. 4. 2008
Nevedela kam dalej. Nikdy nevidela ešte okolitý svet. Všetko pre ňu bolo nové, aj keď, ako keby si matne spomínala na nejaké utržky. Ako keby spomienky. Myšlienky čo ju niekedy prenasledovali vo sne, aj keď ona vlastne sny nemala. Len niekedy ako keby spomínala. Ale veď nemohla mať spomienky, veď ju vytvorili v laboratóriu. Alebo nie? Mávala chvostom a sledovala okolitý svet. To zelené musia byť listy. Pomyslela si hladiac do koruny stromu. Na jej nohu si sadol motýl. Pozera sa na neho s privretími očami. Pokúsila sa ho chytiť ale uletel jej. Prekvapilo, ale neviviedlo ju to z miery a hneď chvílku na to bola myšlienkami inde. Asi by si mala zohnať niekde to, ako to volali? Oblečenie. Asi by bolo dosť čudne behať takto po okolí. Zasunula pazure,mačacie uší, chvost aj krídla. Ako keby ich nikdy nemala. Nechala si len mačacie oči. Oblízala si labku a skočila zo stromu. Poobzerala sa po okolí. Nikde nikoho. Išla rovno dalej až prišla k jednému domu, či skor zrubu. Bolo otvorené a tak vošla dnu. Začala sa hrabať v jednej z miestností. Našla nejaké čudné šaty, obliekla si ich. Keď sa tak prechádzala po izbách narazila na zrkadlo. Zastala pred ním a pozrela sa do neho. To som ja? Pomyslela si. Dotkla sa zrkadla. Bolo studené. Ano, bola to ona. Usmiala sa na seba a obzerala sa. Vyzerala dobre.Vyšla von a užívala si mierneho vánku. -Mňaw- Povedala a začudovala sa. "Čo to bolo?" Pomyslela si. "To ako...keby som hovorila...Ale mňawkala som...No ano veď som, počkať. Mačka? Polomačka? Neviem...Niečo take asi kedže mam uši a chvost a krídla." Rozmýšlala dalej a znovu sa pokusila niečo povedať. -Ma...Mačka..- Povedala chraplavo, ale aj tak na seba bola hrdá. Hrdá na to čo dokázala. -La...Laboium...Labortium....-Nevedela to vysloviť a hnevalo ju to, ale trénovala dalej až sa jej to nakoniec podarilo. -Laboratium!-Vykríkla a potom padla na kolená. _No konečne sa mi to podarilo!- Povedala automaticky a ani nevedela ako. Zarazilo ju to. Neveriacky zažmurkala očami. Ona rozpráva. Len tak. Nemusela to trenovať. Skoro z toho omdlela. Keď sa trošku otriasla zo zistenia tak sa postavila a išla dalej. Začula nejaký zvuk a skrila sa za strom. Išiel tam nejaký chlapec. Zatajil sa jej dych. "Je pekný" Pomyslela si a dívala sa na neho spoza stromu. Zastavil sa pred tím stromom a pozrel sa naň. -Mňa sa nemusíš báť. Kludne vylez. Neublížim ty.- Povedal a díval sa stále na strom. Vyliezla spozu stromu a pozerala sa na neho z údivom. Ako vedel že je tam? Veď sa na neho pozerala tak aby ju nevidel, jej mačacími očami, vylepšeními očami. Jednou rukou sa za chrptom chytila lakťa na druhej ruke a dívala sa do zeme. -Neboj...-Pokračoval. Mal čudné oči, podobali sa tím jej. Až moc sa podobali. Mali presne takú rovnú zreničku ako tej jej. Pristúpila k nemu, stala si na špičky, mierne sa nahla dopredu a zvedavo sa mu pozerala do očí. -Hm?- Čudovala sa. Myslela si že ludia majú iné oči. Také aké mal aj jej profesor. -Eh čo je? Čo si ma tak obzeáš?- Povedal a zasmial sa, až potom keď uvidel tie jej oči tiež sa na ňu lepšie pozrel. Nachvílku sa mu vytratil úsmev z tváre. -Ty si...tiež?- Mierne ho to prekvapilo. Usmial sa, rýchlo jej chytil ruku a pritiahol ju dnu. -Nemôžeš sa tu len tak pohybovať!- Vykríkol na ňu. Už bol vážny. "Predtím keď sa usmieval vyzeral krajšie..." Pomyslela si a zamrvila sa na gauči na ktorí ju mierne postrčil. -Dakujem za podporu Miyuška...- Vyvalila na neho oči. "Ako vedel na čo myslim?" Pomyslela si a tiež sa na neho pozerala ako vyoraná myš. -Tak ako ty vieš vydieť v snoch to čo sa deje a ostatné tie veci ktoré ešte nevieš používať, ale ja mám zas iné schopnosti ktoré mi vsunuli do DNA. Ako napríklad čítať myšlienky.- Usmial sa a sadol si do kresla ktoré si pritiahol až k nej. Díval sa jej do očí. Odvrátila pohlad a červenala sa. -Nerob to...- Povedala a stále sa dívala do zeme. -Čo nemám robiť?- Spítal sa ako keby nechápal, ale ona dobre vedela že vie čo myslí kedže jej číta myšlienky. -No dobre...- Odvrátil pohlad inam. Pozeral sa na strop. -Lepšie?- Opítal sa po chvílke. -Ano, lepšie. O moc.- Znova sa na neho pozerala a už sa nečervenala. -No...mala by si si ísť kúpiť ine oblečenie...- Pozrel sa na ňu a tento raz sa červenal on. -Eh a..ale...to ako kde? A ako?...- Nevedela ako a zrazu ako keby pochopila čo hovorí. Vstala. Chytil ju za ruku a ťahal ju do mesta. Bežali pomali. Račej by bežala rýchlo. Mala rada ten pocit keď už padala od vyčerpania. Aj keď ho zatial zažila len raz a aj to len letmo. Prišly do mesta. Už len rýchlim krokom išly na námestie. -Ták...Teraz by si mala ísť dnu a niečo si vybrať....-Povedal pred jedním z obchodou a podal jej peniaze. -Môžeš minúť kolko chceš. Penazí mám dosť.- Zasmial sa lebo si spomenul ako ich získal. Zobrala peniaze a nechápavo sa na neho pozerala. -Nemôžeš ísť so mnou?- Opítala sa. -Eh ale...Keď ty si budeš skúšať veci a ja ty budem čítať myslienky...eh...no...- Dalej už račej nepokračoval. Nechápala síce čo myslel ale vošla do obchodu. Zarazil ju ten pohlad na miestnosť ale rýchlo sa spamätala. On si zatial sadol na lavičku pred obchod a čakal ju. Vo vnútri sa jej venovala jedna s predavačiek a pomáhala jej vybrať oblečenie. Čierne. Iné nechcela. Teda mala tam aj nejaké iné farby ale zveča len čierne. Z toho obchodu ju potom posunula do obchodu vedla ktorí bol spojení s tímto bočními dverami. Tu predávali doplnky a topánky. Vybrala si nejaké vybíjané náramky, opasky a obojky, potom prešla na topánky. Zobrala si jedni čierne metalove čižmy a jedny čierne tenisky. Po tomto nákupe vyšla ovešaná taškami von. Hneď keď ju uvidel sa postavil a pokrútil hlavou. "Baba..." Pomyslel si a račej podišie k nej, a zobral jej pár tašiek. Potom išly račej mlčky až do toho jeho brlohu. Sadla si na gauč a on si sadol zas do kresla, no ešte predtím pri ňu položil tašky. Preložil si nohy cez jednu stranu kresla a chrptom sa opieral o druhú. Díval sa na ňu. Prehrabávala sa v taškách a hladala nejakú dobrú kombináciu. Všimla si jeho pohlad. -Eh...de sa môžem ísť prezliecť?- Opítala sa a sledovala ho z jednou rukou v taške. -No...pôjdeš hore a chod do druhej izby vlavo.- Znovu sa červenal. Vstala a išla aj z taškami tam kam jej povedal. Vošla pomali do izby a zatvorila za sebou dvere. Hodila sa na postel stojacu pri stene. Niečo také ešte nepoznala. -Aké mäkké...- Povedala ticho a rozvalovala sa na posteli. Potom čo si uvedomila že by sa mala prezlieť vstala a vyhrabala niečo z taškiek. Dala si čiernu sukňu ktorú mala mierne nad kolenami, nadkolienky a čierne tričko na ktorom bola ešte sieťka. Potom si na seba ešte pripásala opasok, nasadila obojok a náramki. Potom si obula čižmy a išla pomali, ako nejaká dama dole. No ešte predtím ako vošla za ním sa pozrela na svoj odraz v zrkadle na chodbe. Nepáčili sa jej tie jej strapaté vlasy. Mierne si ich prehrabala rukami ako tak do nejakého rebelského účesu a vošla za ním. -No?- Povedala keď si stala pred neho. Zatajil sa mu dych. Snád keby nevie čítať myšlienky a nevedel by že jedine ona je tam okrem neho, nepoznal by ju. -Vau...- Na viac sa nezmohol. -Eh...nič viac?- Pomali sa otočila dokolečka aby si ju mohol obzrieť. -No je to...vyzeráš skvele.- Povedal a nevedel sa na nu vynadívať. -Tak teda dobre.- Sadla si na gauč a prehodila ruky za operadlo. -Ne...neukážeš mi tvoje uši a chvost?...?- Spítal sa zvedavo. -Eh no dobre...ale...- Prešla na chodbu a nechala si znovu narásť chvost a uši, no musela si mierne suknu posunúť nižšie lebo zavadzala jej chvostu. Zas prišla k nemu a stala si pred neho. -No?- Opítala sa ho a netrpezlivo čakala odpoveď. Sadla si na gauž a položila si predlaktia na nohy. Mávala netrpezlivo chvostom zo strany na stranu. -Máš prekrásne uši....- Dostal zo seba po chvíli. Usmial sa. Vstala. -Tak teda už si ich vydel teraz ich idem zas skryť. -Nie počkaj...nechaj si ich...vzeráš s nimi pekne.- Tiež vstal. a chytil tu za predlaktie. -Prosím.- Povedal zo smutnými očami. -No, dobre.- Znova si sadla a on si sadol pri ňu stále ju držiac za predlaktie. -Eh...A pustíš ma?- Povedala po chvílke. Pustil ju. -Prepáč...- Povedal a oprel sa o operadlo. "Pohodička." Pomyslela si a tiež sa oprela. -Ano, pohodička...- Odpovedal jej a znovu sa zasmial. Prehodil jej ruku cez rameno. Najprv sa mikla ale nič nepovedala. -Ak chceš môžeš tu dnes prespať.- Povedal neskôr. -Dobre...Ďakujem.- Odpovedala mu.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář