Epilog
8. 3. 2008
Vlasy sa jej vlnili vo vode. Nehýbala sa. Spala. Vyzerala ako keby bola mŕtva. No nebola, len spala. Pierka mala prilepené k telu. Kto vie čo sa jej snívalo, kedže ešte nič nepoznala. Prístroje na jej tele vnímali skoro všetky jej životné funkcie. Boli v norme. Zobudila sa. Pomaly začínala chápať. Muselo to byť velmi traumatické zistenie, že je zavretá v jednej z mnoha vývojových buniek. Dotkla sa skla a prechádzala po ňom prstami ktoré mali na konci dlhé pazúri. Jej velké mačacie ušy začuli nejaký šuchot. Niekto sa blížil. Uvolnila svoje končatiny a zavrela oči. Robila sa že spí. Vedela, že keby zistia, že sa prebrala robili by na nej pokusi. Tak ako to bolo s ostatnými. Totiž aj keď spala jej uši zachytávali všetok zvuk v miestnosti a potom pomocou obrazu, nášho sna vedela čo sa deje. Tmavá postava sa priblížila k bunke v ktorej bola. Bol to postarší muž, asi nejaký profesor. Smutne sa na ňu pozrel a povedal: -Škoda, že ešte spíš.- Napravil si okuliarem ešte raz sa na ňu pozrel a odišiel. Chvílku ešte čakala pokým zájde a potom parúrmi rozškriabala sklo. Oslobodila sa s hadičiek. Pustil sa alarm. Toto nečakala. Lakla sa, ale hneď na to začala konať. Bežala po chodbe na ktorej najviac počúvavala otváranie sa dverí a kroki ľudí. Chcela sa dostať von, musela. Odblokovala pomocou pamäti dvere a utekala hore po schodoch. Nebrala ohlad na hlasy ktoré kričali: -Chyte ju!- Dobehla na koniec chodby a od slobody ju delili už len dvere. Mala smolu, neboli na kód ale na otlačky prstov. Snažila sa preprogramovať program, ale nemala čas. Začula nadávky a kroky strážy ktorá sa blížila k nej. Pochytila ju panika. Čo teraz? Toto ešte nemala naplánované. Dostala nápad. Vyšplhá hore a prekvapí strážcov. Vyšplhala. Pazúrmi sa držala stien a chvost omotala okolo nejakého kábla. Prišla stráž a hladala ju. -Tu nieje.- Povedali a chceli odísť, no akurát v tom momente sa jej šmyklo a ona na nich padla. Začudovala sa, ukázala na prstoch V ako victory a povedala: -Presný zásah!- Usmiala sa, teda ak sa to zaškerenie dalo považovať za úsmev. Zobrala ruku jedného zo stráže a položila ju na snímač. Počula tlmené cvaknutie zámku a dvere sa hneď na to otvorili. Bola slobodná, konečne. Jedným krátkym krokom prešla prah dverí. Letmý vánok heh zavial do tváre a jej mokre vlasy sa mierne odlepili od jej tela. Mala pocit ktorí ešte nikdy predtím nemala. Začínala jej byť zima. Chcela síce ešte ostať a vychutnávať si jarný vánok, ale bolo jej jasné že musí odísť. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Pomyslela si: "Na čo mám vlastne krídla? Tý ludia hovorili, že nimi môžem lietať." Otvorila oči a rozprestrela krídla. Boli úchvatné. Kvapky vody na jej bielych krídlach ligotali ako diamanty. Pár krát nimi zamávala aby striasla z kridiel vodu. Rozmýšlala: "Mám sa naučiť lietať alebo nie?" Zomkol ju strach. Stiahla krídla a rozbehla sa preč. Utekala dlhú dobu a stále necítila únavu. U normálneho človeka by to bolo zvláštne, ale ona nebola normálna. Vlastne vraj, že už nebola ani človek. Nepatrila nikam. Ani k luďom a ani k zvieraťom. Zastala pod jedním velkým dubom v lese. Mierne zohla kolená a vyskočila. Pazúrmi sa prichytila stromu a vyliezla na jednu z hrubých vetví. Odychovala.
RE: Elsa
(Yullia, 7. 5. 2008 21:19)