-Budem ťa navždy milovať!- Zakričalo dievča a hodilo sa na chlapca. Chlapec spadol na zem. -Aj ja ťa budem navždy milovať.-  Povedal chlapec a objal ju. Kotúlali sa po zemi. Zastali. Dievča bolo na vrchu, smiali sa. Obzrela sa po okolí a keď uvidela že sú na okraji útesu prelakla sa a rýchlo z neho zliezla. Sadla si pod blízky strom a v obavách na neho hladela. -Poď rýchlo sem!- Zakričala. Chlapec sa na ňu začudovane pozrel a sadol si. Ako náhle si všimol kde sedí chcel ísť preč, ale v tom zem pod ním zapraskala a on sa len smutne usmial na dievča. Vedel čo to bolo za zvuk. Dievčine sa zatajil dych a kričiac: - Nie!- Sa k nemu rozbehla. V poslednej chvíly ho chytila za ruky. Bol tažkýa ju to kúsok po kúsku šúchalo dole. Silno privrela oči a potichu zastonala. -Bude lepšie ak ma pustíš...- Povedal chlapec, no ona ho stále pevne držala. -Nikdy!- Odpovedala mu a z očí jej tiekli mokré pramienky. Pozbierala všetky sily a začala ho vyťahovať kúsok po kúsku hore. V duchu stonala od bolesti, no nevzdávala to. Podarilo sa jej ho vytiahnuť, ale za cenu toho, že jej ruky boli v bezvládnom stave. V bolesti sa pousmiala a s tažka dýchajúc si sadla pod jeden strom. Sadol si pri ňu a prezeral si jej ruky. Dotkol sa jej predlaktia. Šklbla ním a bolestne sikla. Chvílku ešte bez slova sedeli a potom vstali, najprv dievča potom chlapec. Stále sa na ňu smutne pozeral, trápilo ho to. Stále hladiac do zeme šla dalej a on ju nasledoval. Prišli k mostu. Hlavou mu naznačila nech ide prvý a on poslúchol. Ich pohladi sa stretli. Tak velmi jej chcel pomôcť, ale ona by jeho pomoc určite odmietla, vždy to bolo tak. Išla kus za ním, predca len to bol starý povrazový most. Keď už boli za polovicou laná na jednej strane sa pretrhli a oni ostali vysieť. Chlapec podal dievčati ruku no ona len pokrútila hlavou že nie. Pretrhlo sa dalšie lano a oni ostali vysieť na jednom. Boli príliž ťažký na to aby vyšplhali obaja. Dievča sa na neho smutne pozrelo. Sužoval ju pocit previnilosti. Prikívla a povedala: -Milujem ťa...prepáč...- Pustila sa lana a padala dole. Chlapec vyšplhal hore a ostal v šoku sedieť na okraji priepasti. Sedel tam ešte dlho. Najprv, keď bol ešte v šoku, neplakal. Potom, keď si uvedomil čo sa vlastne stalo, sa rozplakal. Uvedomil si že jeho milovaná sa mu už nikdy nevráti. Ubíjalo ho to. Telo dievčaťa zatial unášal prúd rieky, nebola ešte mŕtva, len v bezvedomí.  Chlapec zliezol dole k rieke a pred miesto kde spadla zapichol svoj meč. Telo dievčaťa sa zatial nebezpečne približovalo k vodopádu. Jeleň, prevtelenie ochrancu lesa, pribehol k rieke a čakal kím sa k nemu dostane jej telo. Jemne ju nabral na parohy, ako keby ju zobral na ruky a položil ju pod strom. -Celý čas som ťa sledoval. Nezaslúžiš si takto zomrieť.- Povedal jeleň a zaryčal. Z lesa sa vynoril vlčí chlapec. Jeleň mu niečo povedal a chlapec odbehol preč.  Keď sa vrátil držal v ruke listy byliniek, misku a kusy látky. Bylinky rozdrvil v miske a zmiešal z vodou. Rozprestrel latky a vylial na ne tekutinu. Obviazal jej tím ruky. Na čelo jej položil mokrý list a potom si pred ňu sadol. Dievča bolo ešte stále v bezvedomí. Vlčí chlapec sa o ňu staral celé dva roky. Spolu z lesným strážcom ju učili ako porozumieť lesu a stať sa jeho súčasťou. Trvalo dva roky pokím sa úplne vyliečila a bola pripravená odísť. Vlčí chlapec, vždy oblečený do vlčích koží s pomalovanou tvárou jej podal jej nový odev. Zaslúžila si ho. Obliekla si skromné oblečenie s líščích koží a vlčí chlapec jej na líca nakreslil po dvoch čiarach. Červenej a hnedej. Teraz konečne mohla opustiť les a vydať sa za svojim milým. Po rokoch znova vyšla z lesa a priame letné slnko jej zasvietilo do očí. Šklbla sebou a rýchlo privrela oči. Srdce jej podskočilo radosťou. Konečne ho nájde. Konečne s ním znova bude. Túžba ju prinútila otvoriť oči a bežať tam kde ju to najviac ťahalo. Nevedela kam, ale aj tak bežala dúfajúc že beží správnim smerom. Chlapec sa za tie roky nikdy neusmial. Len sedel vo svojej izbe a díval sa oknom stále si prehrávajúc spomienky na tú osudnú chvílu a na to ako im bolo dobre keď boli spolu. Celú tú dobu sa o neho staralo jedno dievča ktoré tajne dúfalo že zabudne na Akashi. Tak sa volá hlavná hrdinka tohto pribehu. Keď už sa o neho starala rok rozhodla mu že mu povie o svojich citoch a tak jednej noci mu povedala že ho miluje. Vtedy sa len na ňu smutne pozrel a pokruťil hlavou. Smutná odišla preč. Stále verila že sa na ňu raz usmeje a povie jej že ju tiež miluje a že sa raz vezmú. Starala sa o neho další rok a celý ten čas už račej mlčala o svojich citoch. Nevizeralo to tak že by ju miloval a tak ju velice prekvapilo že sa jej pred niekolkými mesiacmi opítal že či si ho vezme. Samozrejme že povedala ano, veď na tú chvílu čakala odvtedy odkedy ho poznala. O pár dní má byť svadba a ona už len napäto čaká. Síce je jedna vec čo ju trápi. Jej milovaný sa na ňu od tej nehody neusmial. Ako keby jeho duša umrela vtedy s Akashi. Striasla sa pri tej predstave a nahnala si do hlavy to že miluje len a len ju. Akashi zatial chodila z dediny do dediny a pítala sa na cestu do jej rodnej dediny. Vedela že určite sa po tom dni vrátil domov. Tušila to a niečo jej aj hovorilo kadial má ísť. Cestu ešte stále poznala ale nebola si až taká istá kadial má ist. Keď konečne prišla tam ludia sa jej báli. Nepoznali ju ale aj tak jej povedali kde ho nájde. Zrovna bol v kostole. Teda aspoň to jej povedala jedna starenka. Asi na omši pomyslela si. Vošla do kostola a stala si do jedného tmavého kúta aby ju ludia nevideli. Ako neskor zistila jednalo sa o svadbu no nevedela kto sa sobáší. Teda až do chvíle keď farár nepovedal mená. Vtedy keď povedal že jej milovaný Seki si berie niekoho iného ostala v šoku a vtedy keď prikívol na náznak že ano tak sa rozplakala. To snáď nieje pravda. Prebehlo jej hlavou. Rozplakala sa a pásiky na lícach sa jej roztekali po tvári. Keď ich farár vyhlásil za mladomanželov tak sa k nim všetci nahrnuli a začala sa gratulácia. Keď už všetci vyšli s kostola a ostali tam len farár nevesta a ženích utrela si slzy a rozotrela si tak po tvári farbu.Vvyšla z úkritu a išla k nim. Nevesta sa zaškerila pri pohlade na ňu a odstúpila. Ženích ostal stáť a ona k nemu pristúpila stále mu hladiac do očí. Tie oči mu boli povedomé, no on nevedel skadial. Podala mu ruku a povedala: -Nech ste spolu šťastný. Navždy...- Na to slovo navždy dala zvláštny dôraz. Potom sa otočila a pomali išla preč. Seki sa pousmial. Prvý krát od jej pádu sa mu zjavil na tvári aspoň náznak úsmevu. Nevesta k nemu pristúpila bližšie a pozrela sa na neho začudovane, potom sa pozrela na odchádzajúce dievča v kožušinách. Ked bola Akashi už len pár lavíc od konca kostola šklbla sebou a rozplakala sa, potom sa rozbehla von s kostola a utekala až dokedy nedošla do toho lesa kde žila tie dva roky. Jej milovaný Seki ju zradil. Zradil slub ktorý si dali v ten osudný deň. To nemôže byt jej Seki. Nie nesmie to nemôže byť on musí to byť nejaké jeho tajné dvojča. Behalo jej hlavou. Vbehla do lesa a vyliezla na strom. lahla si na vetvu a nohy oprela o strom. Už neplakala. Nemalo to cenu. Pozerala sa na oblohu cez koruny stromov a počúvala vtáčí spev ktorý sa ju ako keby snažil utíšiť. Zišla dole a išla dalej lesom. Išla na miesto kde vtedy padla do vody. Tam kde umrela a znova ožila. Sadla si na breh pred tím miestom. Všimla si meč čo tam bol zapichnutý, poznala ho. Patril Sekimu. Natiahla sa po jeho rukoveti a stiahla ho na zem. Nechala ho tam ešte chvílu ležať a potom ho zobrala a zastrčila si ho za opasok. Na kus látky napísala: -Ešte žijem.- A tú látku položila na to miesto kde bol meč a potom ju prebodla dýkou. Pohladkala rukoveť meča a išla preč. Chvílku po nej na to miesto prišiel Seki a sadol si presne tam kde sedela ona. Díval sa na vodu a ani si nevšimol že jeho meč zmizol a na jeho mieste je dýka. Rozmýšlal o tom že prečo musela umrieť. A tiež nad tím kto bolo to divné dievča z kostola. Tie oči tie oči mu boli hrozne povedomé. -Take mala Akashi.- Povedal ticho a pokrútil hlavou. -To nemôže byť ona.- Znova povedal ticho. Pohladom hladal meč. Nenašiel ho, ale na jeho mieste našiel zapichnutú dýku. Poznal ju. Patrila Akashi. Striaslo ho. Žeby naozaj...? Vytiahol dýku zo zeme a šikovne na ňu napichol kus látky. Keď prečítal text tak ho striaslo a zatočila sa mu hlava. To písmo aj dýka patrilo Akashi. To dievča z dnešku bola naozaj ona? Je to vôbec možné že by ten pád dokázala prežiť? Lahol si a prezeral si dýku a látku s písmom. V každom prípade by ju mal nájisť. To dievča z kostola, aj keby to nieje ona aj tak ju musí nájisť lebo určite s tím má niečo spoločné. Niečo vo vnútri mu hovorilo že je to Akashi a toho sa najviac bál. Bál sa toho že či tím že si zobral inú ju nestratil. Ten strach ho zožieral. Ako povie Reiko že ju vlastne nemiluje a zobral si ju len za to že si myslel že je Akashi mŕtva? Veď jej to zlomí srdce. A ako povie Akashi že ju stále miluje a Reiko si zobral len zo súcitu? Vedel že sa dostal ešte do väčších problémov ako bol predtím. Dúfal v to že sa to vyrieši. Vstal a vydal sa hladať dievča s kostola. Behal lesom. Tušil že tam niekde bude. Pozorne sa obzeral, no bol už pomali večer a aj tak ju nenašiel. Utáboril sa v lese a založil si ohník. Lahol si pri strom a sledoval ako plamene oblizujú drevo. Uspávalo ho to a aj keď nechcel zaspať doslova sa mu to nedalo toto ho uspalo. Zaspal a vtedy keď oheň vyhasol sa k nemu priplížila svorka vlkov a obklúčila ho. Akashi ho celý ten čas sledovala s korún stromov a aj teraz nebola až tak ďaleko. Stále ho milovala a priala si aby bol šťastný, aj keď nie s ňou. Zoskočila zo stromu a predrala sa cez vlkov k nemu. Pustili ju. Jej nechceli ublížiť, patrila k nim. Zastala si pred neho a vytiahla meč. Nechcela im ublížiť ale keby jej nedali na výber tak by to urobila. Vrčala na nich a snažila sa ich presvečiť nech ho nechajú. Vlky tak nadalej stáli a tiež začali vrčať ale nezaútočili. V kroví sa niečo pohlo. Vlky a aj Akashi sa tam preklaknuto s očakávaním pozreli. Z kríkov vybehol vlčí chlapec a preskočil vlkov. Pristál pri Akashi a zahnal sa na nich pazúrmi. -Tak vi ste zatúžili po ľudskom mäse čo?- Zavrčal na nich vo vlčom jazyku. Akashi ho slehovala a pozorne počúvala čo hovorí. Rozumela mu. Rozumela všetkým zvieratám. Bol to dar od strážcu lesa. Vlčí chlapec na nich zavrčal ešte zúrivejšie a vlky ustúpili. Ich pán sa naštval. Tak ako Akashi bola paňou líšok tak aj Urifu, vlči chlapec, bol pánom vlkou. Mal nastarosti všetky vlky v lese. Len málo zvierat malo takýchto vodcou, pánou ktorích si nadovšetko vážili a strážili ako oko v hlave. Vodca svorky sa poklonil a ušiel aj zo zvoškom vlkov do lesa. Urifu sa pozrel na Akashi a z jej pohladu vyčítal všetko čo sa v ten deň stalo. -Nezaslúži si tvoju ochranu.- Povedal a prísne sa na ňu pozeral. Pokrútil hlavou a išiel preč. Akashi sa vyškriabala na ten istý strom na ktorom bola aj predtím a sledovala ho. Našťastie sa nezobudil, pomyslela si a privrela oči. Únava jej padla na viečka a ona zaspala. Ráno keď sa prebrala ho nikde nebolo. Očami líšky ho hladala po lese a našla ho. Skočila zo stromu a bežala za ním, no predtím než ju zazrel znova vyliezla na strom. Seki keď vtedy vstal a všimol si na zemi ludské a vlčie stopi došlo mu že sa v noci muselo niečo stať a tak sa rozhodol že teraz ešte večmi túži nájisť to dievča. Trápilo ho to čo sa stalo v noci. To že nevedel čo sa vlastne stalo ho ničilo. Akashi preskákala po stromoch tak ticho ako len vedela až na strom pod ktorím stál a skočila predneho. -Hladáš ma?- Povedala a dotkla sa svojej tváre medzi dvoma pásikmi. Znova ich tam mala poctivo nakreslené a znova tie isté farby. Červená a hnedá. To boli jej farby líšky. Urifu mal nakreslené biele a šedé. Seki sa na ňu s udivením pozrel a dvoma prstami jej dal dole kapucnu z líščej kože. Pohladkal ju rukov bo dlhých ohnivohnedých vlasoch. -Akashi.- Povedal ticho a smutne sa pousmial. Akashi sa na neho vážne pozerala a povedala: -A keby aj áno zmenilo by sa niečo?- Diabolsky sa na neho usmievala. Bolelo ju to, najračej by sa rozplakala ale povedala si že bude silná a nenechá vyhrať tie slabošské slzy a bude sa dívať pravde do očí. Proste ju už jej milovaný nelúbi, no čo už, ale nejako tomu nechcela veriť. -Akashi neblázni to ty si ta ktorú milujem...- Povedal a v očiach mal ten známi pohlad beznádeje plný smútku. Striasla sa a niečo jej hovorilo že hovorí pravdu. -A tak prečo si si zobral inú?- Z tváre jej zmizol ten diabolský úsmev, už sa nedokázala tak usmievať. Jej oči boli tiež plné smútku a tá jej pomyslitelná dýka v jej srdci sa jej čím ďalej tím viac doň zabodávala. -Pretože ona povedala že ma lúbi. Bolo to asi tak pred rokom a ona sa o mňa celý ten čas starala nechcel som ju sklamať. Myslel som si že si mŕtva. Nikdy som ju nelúbil. Prepáč.- Prezrel si svoju ruku a v hlave mu prebehla spomienka na to ako jej slúbil že ju bude navždy milovať.  Pokrútila hlavou a otočila sa. -Nemal si si ju brať. - Išla pomali preč. -Teraz je ona tvojou ženou. To ona je tá ktorú más milovať nie ja.- Sledoval ako odchádza. Chcel ju zadržať ale jeho telo ho neposlúchalo. Slzy mu stehali po tvári a ešte stále tak nepohnuto stál. Dúfal že sa vráti. Chcel aby to že si zobral Reiko sa nikdy nestalo. Prial si to z celého srdca, ale to čo sa stalo už nejde zobrať späť. Silne zovrel päste. Zotrel si slzy a vrátil sa domov. Jeho žena ho už hladala. Obávala sa toho že ju opustil. Keď prišiel domov hodila sa mu okolo krku a dala mu pusu na líce. Odstrčil ju od seba a jej hneď došlo že je niečo v neporiadku. Prelaknuto sa pozrela na Sekiho a čakala vysvetlenie.  Seki si vzdychol a sadol si na stoličku. Gestom ruky jej naznačil nech si aj ona sadne. Prelaknuto sa posadila tušiac že sa niečo deje. -Nemilujem ťa.- Povedal ticho, tak že ho ledva počula. Ostala v šoku a slza jej stiekla po líci. To snád nieje možné. Pomyslela si a hladela na neho s bolesťou a so slzami v očiach. Čakala čo sa bude diať ďalej. Kusla si do spodnej pery a v rukách žužvala konce sukne. Pokračoval. -Zobral som si ťa len  zo súcitu. Prepáč mi.- Smutne sa na ňu pozrel a objal ju. Pohladil ju po vlasoch a venoval jej bozk na čelo. Chvílu takto mlčali a potom dievča prehovorilo. -To dievča z kostola.- Odmlčala sa. -To dievča s kostola bola Akashi, že?- Odtiahla sa od neho a po líci sa jej prešla dalšia slza. Triasla sa ako keby jej bola zimasíce bolo teplo. Zotrel jej dalšiu slzu. -Ano bola to Akashi, ale ona povedala že teraz patríme k sebe, že to ty si tá ktorú mám milovať.- Z nádejou sa na neho pozrela a čakala čo povie dalej. Dúfala že povie: Ostanem s tebou. Ale v kútiku duše tušila že to nepovie. Vstal a pokračoval. -Ale hoci aj to je pravda ja dúfam že duch lesa mi dá za pravdu a rozvedie nás. Prepáč mi to Reiko, ale ja si ťa nezaslúžim.- Pomali išiel preč. Chytila ho za ruku. Teraz už naozaj plakala. Slzy jej stekali po lícach ako vodopád. -Nie, to ty si ten pre ktorého žijem!- Vykríkla a stlačila mu ruku ešte silnejšie. Vyšmikol sa jej a smutne sa na ňu pozrel z druhej strany miestnosti. -Nie to nieje pravda. To si iba nahováraš.- Odišiel preč a nechal ju tam sedieť v slzách. Prišiel k lesu a zastal. Jemný vetrík šuchotal lístím. Vedel čo ho čaká. Vošiel do lesa. Rozhliadol sa po okolí a hladal čo i len náznak toho že by tam duch lesa bol. Prechádzal sa po lese no stopy, hoci tam boli, žiadne nenašiel. Nevidel ich. Duch lesa ako keby sa mu skryl. Chodil až do tmy a potom sa rozhodol že sa utáborí, no keď už mal miesto na spanie hotové a oheň zapálený napadlo, že Duch lesa môže chodiť von v noci a tak oheň uhasil hlinov a kráčal ďalej. Bol už poriadne unavený no túžil potom ho nájisť. Túžil potom aby ho vypočul a dal mu za pravdu, aby mu pomohol zachrániť vzťah z Akashi. Blúdil lesom nebojácne celú noc, unavený a hladný. Chytil dýku za opaskom ktorá mu momentálne jediná pripomínala Akashi a myšlienka na ňu mu dodala silu. Došiel k rieke a napil sa z nej.  Potom zase vstal a pokračoval v ceste. Išiel pri rieke až došiel k zrázu. -Vodopád.- Povedal si ticho a zošplhal dolu. Vo vode sa zrovna kúpala Akashi. Sledoval ju. Je taká nádherna. Prebehlo mu hlavou a potom sa rýchlo otočil a išiel dalej. Nemal ju takto špehovať. Už bol na ceste druhý deň. Bol vyčerpanejší ako kedykolvek v svojom živote. Oprel sa o strom aby nabral sily. Privrel oči a skoro zaspal no nakoniec sa prebral a vydal sa zas na cestu. Les bol velký a Duch lesa sa tiež mohol neustále pohybovať. Netušil že Duch lesa ho neustále sleduje a tiež netušil že môže mať hocijakú podobu. Keď sa schylovalo k večeru na tretí deň bol už taký vyčerpaný že sa mu podlamovali kolená. Padol na ne a horko sa rozplakal. Akashi ho tiež sledovala a neustále sa zhovárala s Duchom lesa. V podobe líšky k nemu pribehla a optrela sa oňho. Potom si sadla prineho a pozrela sa na strom smutnými očami. Seki plakal a potom zakričal. -Duch lesa. Prosím vezmi si čo chceš ale dovol mi prosím ťa vziať si Akashi. Pretrhni prosím ťa puto s Reikou. Prosím.- To posledné prosím už len ticho zašepkal. Líška ho oblízala na ruke a odbehla preč. Pred Sekim sa zjavil Duch lesa vo svojej zvičajnej podobe jeleňa. -Volal si ma?- Povedal. Seki pozbieral zvišné sily a postavil sa. -Prosím pretrhni puto medzi mnou a Reiko.- Kolená sa mu triasli no aj tak sa snažil stáť rovno. -A prečo by som to mal urobiť?- Duch lesa ho neustále úpenlivo sledoval a dával dobrý pozor na každé jeho slovo. -Prosím ťa o to pretože ja naozaj milujem Akashi. Ja som nevedel že žije.- Smutne sa díval do zeme a mierne sa zapotácal. -A si si istý že miluje aj ona ťeba? Čo ak nie?- Seki sa pozrel jeleňovi do očí. -Verím v to že áno a ak ma nelúbi tak dúfam že s tím koho lúbi bude šťastná.- Vtedy sa z lesa vynoril Urife a zapojil sa im do rozhovoru. -A čo ak miluje mňa a chceme sa zobrať. Seki sa na neho zo slzami v očiach pozrel. -Tak vám teda želám všetko najlepšie k spoločnému žitiu.- Povedal a v hrdle mu pomali začala rásť hrča. Duch lesa sa mu zadíval do očí a ešte hodnú chílu sa mu do nich hladel pokím vyniesol rozsudok. -Dokázal si že tvoja láska k nej je čistá, ale to nemení nič na tom že si ešte stále manžel Reiko.- Odmlčal sa a vtedy s kríkov vybehla malá ohnivohnedá líška a stala si pred Sekiho. -On si ju nemohol zobrať lebo mi slúbil ma bude milovať navždy. Slúbil mi to skorej než si zobral Reiko.- Akashi si račej sadla, no aj tak sa stále úpenlivo pozerala na jeleňa a v jeho očiach hladala súcit. Jeleň pokračoval v rozsudku. -Ano Akashi dakujem za pripomenutie.- Seki sa z údivom pozrel na malú líšku lebo on jej nerozumel a predtím by ho ani len nenapadlo že by to mohla byť Akashi. Pohladkal ju po hlavičke a pousmial sa na ňu. Akashi mu oblizala prst a jeleň si zase zobral slovo. -Takže rozsudok znie: Tvoja svadba z Reiko neplatí pretože si bol v tej dobe už slúbený inej.- Seki chytil líšku na ruky a objal ju. Akashi sa premenila zase na človeka a tiež ho objala. Potom sa otočila k Duchovi lesa a poklonila sa. -Ďakujeme duch lesa.- Seki sa tiež poklonil, alebo skor padol na zem od vyčerpania? -Velmi pekne ďakujeme.-Dodal Seki. Urife sa na nich len s pousmianím pozrel a zo smutným pohladom chcel odísť preč no Duch lesa ho zadržal a požiadal ho potichu o niečo. Vlčí chlapec prikívol. Jeleň povedal: -A teraz keď je tvoja svadba z Reiko zrušená sa môžete vy dvaja zobrať. Seki? Berieš si Akashi za svoju celoživotnú družku?- Seki sa usmial. -Ano beriem.- Potom sa jeleň otočil na Akashi. -Akashi, líščie dievča berieš si Sekiho za svojho celoživotného druha?- Akashi sa poobzerala okolo na zvieratá zhromaždujúce sa za nimi a odpovedala. -Ano beriem.- Jeleň kývol hlavou a dopovedal: -Môžete sa pobozkať, alebo má niekto námietky?- Za nimi sa ozval šum a Akashi s Sekim sa obzreli na zvieratá za nimi ktoré boli ticho. -Žiadne námietky. Takže ste oficialne manželia.- Seki sa mierne naklonil ku Akashi  a pobozkali sa. V tej chvíli všetci zvieratá čo tam boli začali zavíjať, mňawkať či škriekať. Potom bola hostina a všetci sa zabávali. Teda všetci až na vlčieho chlapca a Ducha lesa pretože duch lesa musel odísť lebo mal prácu a vlčí chlapec nevizeral zrovna nadšene z nového páru. Akashi k nemu pristúpila a spítala sa ho že čo sa deje a on odpovedal: -To že každy si nájde družku len ja nie. Prečo aj ja nemôžem mať také šťastie? - Akashi mu podala ruku a vytiahla ho zo zeme. Vstal. -Nieje doležité kedy si ju nájdeš ale ako velmi ju budeš mať rád a ona teba.- Potom ho pustila a nechala ho nad tým premýšlať. Pousmial sa a došiel h záveru že má vlastne pravdu. Pridal sa k zábave a radoval sa ako nikdy predtím. Akashi a Seki sa nasťahovali do lesa a tam žili starajúc sa o zvieratá. Reiko sa vzdala lásky k Sekimu a našla si chlapca zo susednej dediny. A Urife? Ten si tiež našiel dievča ktoré ho nadovšetko milovalo a nastahovalo sa k nemu do jeho skromného príbitku v lese. Stalo sa vlčou paňou a spolu s ním sa starali o zvieratá a to nie len o vlky.

THE END =^-^=