Bola polnoc. Na ulici vládol pokoj. Ale tento pribeh sa nezačina na ulici, ale v snovom svete jedného z mnoha dievčat.

 ***

- Oh, Yoko to si nemusel!- Usmiala som sa. - Prečo si len chlapec zo sna?- Povedala som, stískajúc male červene srdiečko. - Toto nieje len sen a toto srdiečko ti ostane aj do tvojho ľudského sveta. Je to darček na rozlúčku. Toto je naše posledne stretnutie...aspoň na čas...- Zosmutnela som. Potlačila som slzi, no aj tak na mne bolo vydieť, že ich mam na krajíčku. 

-Yoko...To nesmieš!-

- Pochop to Yori...Ja niesom človek nezískavam energiu zo spánku či zo slnka...všetko z fantazie ma určitý limit na ukazovanie sa vo sne a keď ho prekročí môže aj navždy zmiznúť. Preto ja teraz na nejaký čas musím odísť....-

-Yoko...ja.....budem na teba čakať!-

-Už skoro svitá budeš musieť isť...neboj nezabudnem na teba...! Dufam, že ani ty na mňa...si to najlepšie čo ma stretlo! No račej už choď....Tvoja mama ťa už budí-

-Cítim to...no dobre, pôjdem...ale ešte niečo...-

-Čo?-

-Vydrž!-

Postavíla som sa zo zeme a podala som mu ruku. Chvílku zavahal no nakoniec sa postavil. Objala som ho a dala mu pusu. Keď som sa od neho odtrhla povedala som..:

- Tak teraz už pôjdem, budeš mi chýbať nikdy na teba nezabudnem.-

Kráčala som k tunelu. No ešte predtím než som prešla do realneho sveta som zakričala:

-Zbohom...-

Preskočila som nazad do ľudského sveta a vrátila som sa do svojho tela. Moja mama, ako som vydela sa o mna tak bála, že až zavolala doktora. Bolo načase, že som sa vrátila. Keď som sa prebrala doktor usúdil, že som padla do malej kómi. Posadila som sa na posteli a začudovane som sa pozrela na doktora.

-Mami, čo tu robí Pán doktor?-

Po chvilke mi mama odpovedala a bolo vydieť, že je štastna, že som sa prebrala. Nechcela som jej spôsobovať takéto šoky, ale bol to môj na dlhú dobu posledný sen s ním.

- No keď som ťa hodinu budila a ty si nereagovala tak som pre istotu zavolala Pána doktora, ale po pár minútach ako prišiel si sa prebrala. Vďaka Bohu! Slúb mi , že mi to už neurobíš...-

-Mamííííííí to sa nedá ja o tom nerozhodujem, ale moje podvedomie....-

Tak toto bola trochu lož lebo tentoraz som sa nevrátila nazad s vlastnej vole, ale mame som nemohla povedať pravdu. To nešlo aj tak by mi neverila....Znovu som si lahla a naznakom som naznačila mame, že je čas, aby odišla s mojej izby. Keď už konečne obaja odišli postavila som sa a uvažovala som. Ešte stále som nemohla uveriť, že keď zaspím nestretnem Yoka...Prechádzala som sa po izbe môjim oblúbením štýlom, do kolečka. Hodila som sa na postel a chrbtom som dopadla na niečo tvrde. " To srdce!" Pomyslela som si. Vytiahla som ho s pod chrbta a objala. " Môj Yoko...toto nevydržím už teraz mi neznesitelne chýba. No ak budem chodit cele dni po dome ako zombík mama si rychlo všimne, že niečo nieje v poriadku." Postavila som sa. " Budem sa musieť ísť pobaliť inač nebudem nachystaná a mama sa bude hnevať, ale aj tak sa mi nechce ísť na dovolenku. Načo ísť pri more a sami? Prečo akurát teraz...." Keď som sa prezliekla behla som dole pozrieť sa čo robí mama. Akurát začínala pripravovať obed. Síce som neraňajkovala nebola som vôbec hladná, nechutilo mi. Tak som sa otočila a šla som na späť do svojej izby. Vytiahla som zo skrine kufor. Bol cely od prachu. - Ach...Hapčík!- Postavila som sa a šla som si pre utierku. Keď som sa s ňou vrátila vyutierala som celý kufor od prachu a pavučín. Keď som sa konečne pobalila, lahla som si na posťel. Zavrela som oči a znovu som si v mysli prehrala posledny sen. Spomienky a srdiečko boli to jedine čo mi po Yokovi zostalo. V tom ma niečo napadlo. " Keď ma on môže navštivovať vo sne prečo by som ja nemohla navštíviť jeho v jeho krajiine...?"

- Yorííí! Poď sa naobedovať!-

Postavila som sa a zišla som dole do kuchyne.

-Ale ja niesom hladna mami.-

-Od včera si nič nejedla naozaj si nedáš?-

- Nie, nechutí mi....-

-Ale mala by si sa najesť pred odletom....Nie, že ti tam bude zle..Ja ani otec nevieme po japonsky spoliehame sa na teba....-

-Iste mami neboj...ja to zvládnem...-

Vyšla som s kuchyne, no tentoraz som nesla nazad do svojej izby, ale šla som von a tam som si sadla na lavičku. Oprela som sa a hladela som na listy stromu hupajúce sa vo vetre. Pripomínali mi naše prvé stretnutie. Ako som sa prví krát stretla s Yokom pod stromami pri západe slnka. Vtedy som si ešte myslela, že sny su len obrazky toho čo sme vydeli pospájanich dokopi. Až neskôr som zistila, že to tak nieje, že sny sú miesto medzi realnim svetom a svetom fantázie, miestom kde môžete byť hocičím.

-Yori, poď do vnútra máš tu priatelky prišli sa s tebou rozlúčiť.-

-Rozlúčiť? Však neumieram idem len na dva týždne preč....No dobre.-

Vošla som dnu.

-Sú v tvojej izbe...-

-Čože??- Vybehla som po schodoch hore cela nazúrená, že len tak mi vbehli do izby, no pred vchodom som zastala. "Ukludni sa prišli sa len rozlúčiť nemusíš na nich hneď nakričať." Vošla som dnu.

-Ahojte...- Povedala som bez znamki nadšenia.

-Ahoj- Povedali obi dve naraz.

-Naomi a ja sme sa s tebou prišli rozlúčiť keďže odlietaš tak ďaleko a na tak dlho...-Povedala Rika.

- Dobre tak ste sa rozlúčili a teraz môžte odísť.-

Otvorila som dvera a čakala dokedy odidu. Keď konečne odišli oprela som sa o dvere a vydýchla som si, že to šlo tak lahko inokedy ich vyhadzujem aj pol dňa. Z vonku som ešte stihla zachitiť kúsok ich rozhovoru v ktorom Rika hovorila Naomi, že som sa správala čudne a Naomi jej nato, že to bude asi predletovým stresom. Predtým než sa do mesta presťahovala Rika sme s Naomi boli najlepšie priatelki. V tej dobe by si nikto ani len nepomyslel, že jedno dievča nás rozdeli. Síce sa s Naomi ešte stále priaťelím, ale už to nieje ono. Zmenila sa jakmile prišla Rika a v tej dobe sme sa od seba vzdialili. Teraz sú Rika a Naomi najlešie priatelki. Všetko robia spolu, ale mne to nevadí som račej sama, alebo s Yokom. " Oh Yoko chýbaš mi skoro sa mi vráť..." Prechádzala som sa po izbe, keď ma mama znova zavolala, no tentoraz preto lebo už sme mali ísť na letisko. Len ešte odchytiť Candy moju mačku a strčiť ju do prepravky. " Kdo vie či aj ja mu chýbam..." - Candy! Candy! Je čas ísť...- Moja mačička po chvílke pribehla, bola perfektne vycvičená. Strčila som ju do prenosky a potom do auta. Vybehla som po schodoch hore do izby a posledný krát som si ju prezrela. Schytila kufor a šla som ho dať do auta. Potom som si sadla na svoje oblúbené miesto vzadu, vpravo pri okne. Keď sme konečne vyrazili, dívala som sa oknom na okolitú krajinu. Bolo mi na nič. Račej by som bola doma alebo v snovom svete. Asi aj počasie pochopilo moj smútok, lebo sa po chvílke rozpršalo. Dala som si do uší slúchatka a počúvala som japonske pesničky. Ale len tie smutné. Celú cestu som bola ticho. Keď sme dorazili na letisko trochu sa mi zlepšila nálada." Konečne vypadnem s tohto miesta od týchto strašních priateliek. Stále len otravuju. Asi by chceli, aby som bola ako oni. Ešte rozlúčka s mojimi príbúzdními ktorí sa prišli rozlúčiť. Nahodiť usmiatu tvár, aby si nemysleli, že niečo nieje v poriadku a potom už len nastúpiť do lietadla." Prodišla som k bratrancovi a sesterniciam a rozlúčila som sa s nimi. Potom sme ešte chvílku čakali na lietadlo a potom už len eXtra dlhí let.