V lietadle som počúvala mp3-ku vlastne som si ju od auta nezložila dole. Lenže už som nepočúvala smutné ale veselé japonské pesničky. Bolo štastie, že som nesedela vedla rodičov, lebo pri sebe boli len tri sedački a pri rodičoch musela sedieť moja troj-ročná sestrička. Tu som Vám v tom zmetku úplne zabudla spomenúť. Vola sa Koharu a ma tri roki. Niekedy trochu upišťá, ale mam ju rada. Asi ste si všimli, že ja i ona mame japonské mená. To preto lebo mama je šialeny Otaku a otec tieš...Aspoň, že mi to nevadi lebo aj ja som Otaku. Nie až taký šialený, ale som. Sedela som pri okne a potichu som si pospevovala pesničky. Naštastie to mojim susedom nevadilo. Bol to zamilovani párik. Možno boli aj na svadobnej ceste. Ale nezaujímalo ma to tak som sam sa to nespítala. Keď sme dorazili do japonska priradili k nám tlmočníka. Naštastie pre mňa aspoň som nemusela všade chodiť s rodičmi. Veď som sa pri kurzoch japončiny učila aj geografiu japonska a hlavne Tokia hlavného mesta japonska. Takže som tu poznala skoro vštky ulice. Keď som sa to musela učiť skoro ma porazilo vtedy by som najračej rodičov zabila no teraz to už bola hračka aspoň, že som mala na učenie talent, teda vraj. Môj učitel to aspoň hovoril.

 -Mami, keď teraz mate niekoho kto vám bude prekladať, mohla by som po meste chodiť sama?-

-No ja neviem...-

- Ale mami veď viem po japonsky.....Mamííííííí-

-No tak...no ešte si to rozmyslím.-

-Pšššrrr.....no dobre.-

Keď sme dorazili do hotela bolo už dosť neskoro. Približne tak 21:00. Hneď sme sa išli navečerať a po večeri sme išli hneď do izieb. Ja do svojej a rodičia s Koharu do ich. " Konečne mam pokoj...." Vybalila som si veci a hodila som sa na postel. Ako skoro všetki ich postele i táto bola len nejaká latka zložená na zemi. " Jak keby stanujeme." Pomyslela som si. "Bola by sranda pustiť japoncom slovenskú pesničku. Nemala by som zaspať lebo si nezviknem na časový posun..ale no nevadí. Ah jaj....Yoko...." Dívala som sa na strop a v tom ma napadlo: "Načo ísť už spať pôjdem von. Ano dobrý nápad." Vstala som, šla som na balkón a oprela som sa lakťami o zábradlie.

 - Kiež by tu bol aj môj milovaný Yoko. Ah...-

Vrátila som sa nazad do svojej izby a lahla som si na postel, no nemohla som zaspať. Inokedy som zaspala hneď asi preto lebo som sa na moje sny tešila. Ale teraz...Keď som konečne zaspala a ocitla som sa v sne bola som na temnom skalisom mieste. Pri strome stálo nejake neko dievča. Vyzeralo smutne. Asi niekoho stratilo.

Povedala mi:

- Prosím ťa pomôžeš mi?-

-Podla toho s čim...-

- No vieš...Počula som o tom, že si iná než ostatný ludia. A dokážeš si zapametať sny. Mohla by si prosím ťa povedať mojim rodičom, že nech sa o mňa nestrachujú? A že som napísala list v ktorom vysvetlujem prečo som odišla a ešte im povedz, že som nespáchala sebevraždu , ale bol to omil a nech sa neobviňujú, že som tu štastná...-

- No dobre pokúsim sa ti vyhovieť...-

Potom mi ešte Karen to neko dievča rozprávalo čo sa jej vlastne stalo. Povedala mi jak ju zrazilo auto a že polícia si myslí, že to bola sebevražda jak sledovala jej rodičov a chcela im vo sne povedať, že ten vodič bol opitý...a ešte pravdaže ako sa volajú jej rodičia a kde bývajú. Keď skončila bolo akurát ráno tak som sa s ňou rozlúčila a vrátila som sa nazad do svojho tela. Vstala som z postele a vzdychla som si. Keď som sa obliekla učesala a všetko ostatné išla som sa dole naraňajkovať. Po chvílke prišla i mama a Koharu. Prisadli si ku mňe. Otec prišiel až o niekolko minút po nich. A potom som sa spítala:

-No tak mami môžem teda chodiť po Tokiu sama?-

- A čo keď ťa niekto napadne Yori?-

- Mami nezabudla si, že ovládam skoro všetky možné bojove umenia....sama si ma na ne prihlásila, na Kendo, Karate, Tai-chi, Judo....a už ani neviem čo ešte....No ták mami...-

Vtom sa do rozhovoru zapojil otec a povedal:

-Myslím, že by sme jej to mali dovoliť inač nebude spokojná keď sme ju už trápili s učením všetkých tých možních japonskych veci...Bojových umení, japončiny, dokonca i japonskej kuchyne...-

Pozrela som sa smutne na mamu a ta povolila.

-Jupííí- Od radosti som objala mamu i otca dokonca i koharu a šla som zas do do mojej izby. Pozrela som sa s okna a rozmýšlala som kam pôjdem najiskôr. " Hm...pôjdem do centra? Alebo račej...Už viem kde pôjdem, pôjdem za Kareninmi rodičmi."