Vošla som do izby prezliekla som sa do krátkej sukne a trička na ramienka a vyšla som von. Prechádzala som ulice mesta a hladala ulicu ktorú mi nadiktovala Karen. Keď som ju konečne našla už bolo poobede. Vyviezla som sa výťahom až na 21. poschodie a zazvonila som na zvonček. Napäto som čakala. Otvorila mi Karenina mama a prelaknuto si ma obzerala. -Toto je asi omyl...- Povedala. -Koho hladáte?- Dodala. -Rodičou Karen. Dievčaťa ktoré pred časom umrelo.- Povedala som a trpko som sa pousmiala. Jej mama ostala ako obarena a potom trochu zvážnela. Bolo na nej vydieť že v poslednej dobe skoro stále plakala. Dokonca jej aj Karenina smrť pridala na rokoch. Nevizerala tak ako mi ju ukázala Karen. Vyzerala staršie, no aj tak sa podobala. Zakričala na svojho manžela a ten pochvilke prišiel. Opítal sa jej že prečo ho volala a on si ma potom prezrel a povedal: -Prípad už uzatvorili bola to sebavražda tak nás nechajte na pokoji. Žiadnych dalších zvedavích novinárou tu nepotrebujeme!- Chcel zavrieť dvere ale ja som ho zastavila. -Ja niesom novinárka. Posiela ma vaša dcéra pretože vám chce niečo vysvetliť. Hovorí že to nebola nehoda, že vodič bol opitý! A dokonca mi aj povedala že naísala list v ktorom vysvtluje prečo odišla.- Znova otvoril dvere prezrel si ma a neveriacky pokrútil hlavou. -A kde podla vás ten dopis je?- Vzdychla som si. "Toto bude ťažšké." Pomyslela som si. Povedala som im kde sa dopis nachádza a Karenin otec poslal mamu to vyzistiť, že či hovorím pravdu alebo nie. Mama prišla ako keby vydela ducha a v ruke držala bielu obálku. Podala ju otcovi ktori ju poobracal. Na obálke bolo napísane: Pre mojich drahých rodičou. Otec pustil dvere a naznačil že môžem ísť dnu. Usadili ma k stolíku. Otec otvoril dopis a čítal nahlas. Písalo sa tam o tom, že doma má málo priestoru ale nech sa o ňu nestrachujú, že si našla nové dobre platené miesto a zalúbila sa. Keď otec dočítal mama už mala premočenú celú tvár od sĺz. Tiež som mala smutný výraz, ale neplakala som. Nejako som to nemala vo zviku. Otec hodil list na stôl. -Ako si to vedela? Ako si vedela že je tam ten list?- Chvílku som zaváhala ale potom som začala. -Možno mi nebudete  veriť, ale vaša dcéra sa mi zjavila vo sne. Vravela že som jedinečná a že jedine ja jej môžem pomôcť. Povedala mi kde vás nájdem ako sa voláte ukázala mi ako vyzeráte a rozpovedala mi svoj príbeh. Potom už  len povedala, že čo mám urobiť a čo vám mám povedať.- Neveriacky sa na mňa pozreli. -No dobre asi si blázon ale mala si pravdu.- Vzdychla som si. Dalo sa to čakať že takto zareagujú. Ja by som asi jednala rovnako. -Ešte vám vzkazuje že je štastná, že nemáte za ňou smútiť a že sa na vás hrozne teší.- Trochu sa pousmiali. Mama vstala a doniesla čaj. Ponúkla mi ho a ja som prijala. Trochu som si odpila. -Je to také neuveritelné. Rad by som tomu veril... A aj budem, aj keď to možno nieje pravda...-Povedal jej otec a ja som si znova odpila. Pomali som chlípala ešte teplý čaj a uvažovala som nad tým prečo sa to stalo. Prečo zrovna mne sa zjavila Karen. Bola som si istá, že raz dostanem odpovede na všetky otázky, ale až vtedy keď príde ten správny čas. Keď som dopila čaj rozlúčila som sa s nimi, poďakovala som sa  a šla som domov. Už sa pomali stmievalo keď som prišla do izby. Bolo nádherne. "Škoda že tu so mnou nieje aj Yoko." Zobrala som si červené srdiečko a pritlačila som si ho k sebe. "Yoko horzne mi chýbaš, je škoda že tu niesi. Yoko prosím prídz." Oprela som sa o stenu, lebo hlava sa mi mierne zatočila. Na chvílku ako keby som zaspala. V tedy sa mi zjavila Karen a podakovala mi. Potom keď som znova otvorila oči som nedokázala uveriť tomu čo vidím. Stál tam. Stál tam on! Yoko! Zatočila sa mi hlava a omdlela som. Keď som sa prebrala a otvorila oči tak som si treskla po čele a vykríkla. -Juj sakra!- "Počkať neomdlela som nahodou? Alebo to bol len sen? Prečo som na posteli veď ja som neležala...." Sadla som si a prezrela som si izbu. Nikto tak nebol. "Bol to naozaj len sen." Pretrela som si oči. Počula som niečie kroki a tak som ich rýchlo znova otvorila. -Yoko!?- Skríkla som a rýchlo som sa postavila.