Kamaráti od školki
24. 3. 2008
Pred časom, keď bola ešte úplne malička, mala len tri roky, a išla prvý krát do škôlky sa velmi bála. Mala strach, že ju ostatný budú odsudzovať a smiať sa jej za to aká je, no mílila sa. Keď vošla dnu všetci stíchli. Naplašilo ju to lebo si myslela, že sa jej lakli. Ale nemala pravdu práve naopak chceli sa s ňou spriateliť, čo pre ňu bolo zvláštne. Nečakala že sa niečo takéto stane. Všetci sa okolo nej zhŕkli a pítali sa jej rozne otázky, napríklad: ako sa voláš? Odkial si? A rozne iné. Bolo ich vela a ona ani nemala chuť na ne odpovedať, lebo hneď v prvej chvíli ju zaujal chlapec stojaci pomimo. Vymanila sa z davu a podišla k nemu. -Ahoj,- povedala tichím hláskom a usmiala sa z hlavou mierne naklonenou na bok. -ja som Misaki.- Založila ruky za chrbát, stále sa usmievajúc. Chlapec pozdvihol zrak zo zeme a tiež sa usmial. -Volám sa Martin. Ty si japonka, že?- Znova sa račej pozeral do zeme. Bol velmi nesmelí, bál sa. -Ano som japonka. Prisťahovali sme sa sem už dávnejšie, kôli otcovi. Mamička hovorí, že za lepšou prácou,- rozpustila si vlasy z tesného copu a dopovedala. - mamička moc najprv nechcela chodiť von a keď išla tak ma nechávala doma so starším bratom.- Chytila ho za ruku a pritiahla ho k oknu. Bola taká rada, že je zas medzi deťmi. Vyliezla na okenu parapetu a opierala sa o stenu stále sa dívajúc von oknom ako prší. -Prší...- Povedala a prstami sa dotkla skla. Chlapec sa na ňu pozeral s úžasom a čudoval sa nad tím ako tak ladne mohla vyliesť tam hore. Vela krát sa o to sám snažil no nikdy sa mu to nepodarilo a ona sa tam vyštverala bez akéhokolvek náznaku námahy. Keď sa znova trochu osmelil povedal: -Ako si tam vyliezla? Ukážeš mi to ešte raz? Ja sa o to snažím už dlho a ešte nikdy som to nedokázal....- Povedal s trochou smutku a strachu v hlase. Zoskočila dole a pomali mu ukázala ako vyliezť, no lenže keď sa o to pokúsim on pošmikol sa a spadol. Podala mu ruku. -Poď pomôžem ti vyliezť.- Chlapec vstal zo zeme a chytil sa jej. Vytiahla ho hore. -Vydíš zvládol si to!- Povedala z jej zvičajním milím úsmevom. -Ano ale s tvojou pomocou...-Povedal ticho a hambil sa za to, že mu muselo pomôcť dievča. Potom sa ešte dlho rozprávali na parapeťe až dokedy ich nevihnali na obed, no po obede sa zas vrátili na parapetu a rozprávali sa. Tak to šlo deň čo deň až pokial neskončili škôlku a nenastúpili do školi. Stali sa z nich najlepší priatelia a všade chceli chodiť spolu. Misaki zatial zkrásnela a vyrástla a Martin sa do nej zamiloval. Často si sám pre seba hovoril: -Keby aj ona cítila to isté ku mne, no nikdy sa jej na to nespítal. Roky sa míňali a oni spolu nastúpili na strednú školu. Rozhodli sa, že budú študovať spolu. Jedného dňa, v deň Martinovích narodenín, sa konečne osmelil a večer pod rozkvitnutími stromami jej povedal: -Misaki-chan chcem ti niečo povedať....- Zvedavo sa na neho pozrela. -Maťko, no čo mi to chceš povedať?- Prerušila ho zvedavím hlasom a s nastraženími ušasmi. -Ja...ja...Misaki ja....ja....ja ťa...ja ťa mám rád.- Celý červený to zo seba vykoktal, len len že neodpadol. -Maťko, veď aj ja ťa mám rada. Však si môj najlepší kamarát.- Povedala a objala ho, no on sa od nej odtisol a celý červený pokračoval. -Ale ja som nemislel ako kamarátku...Ale ako dievča...ja...ja...ja ťa lubim...- Vtedy sa už račej chytil zábradlia aby náhodou nespadol. Aj ona sa chytila, ale nie zábradlia ale jeho ruky. Znova sa usmiala a povedala. -No konečne si to zo seba dostal....Vedela som už dávno že mi niečo chceš povedať ale nechcela som na teba tlačiť....- Pobozkala ho a tak mu dala najavo svoje: -Aj ja teba.- Tiež sa červenala ale na jej snehovo-bielych lícach to bolo viedieť len ako slabá ružová. Potom sa otočila a išla domov. Martin ešte celý zarazení sa len za ňou pozeral a ani sa nepohol, skoro ani nedýchal. -Celý čas som to pred ňou tajil a ona to už dávno vedela...-Táto jediná veta mu znela stále v hlave. Vošiel do domu a išiel do svojej izby, no v tom ho otec zastavil a povedal mu: -Zajtra ideme na pohreb babky, nezabudni na to. Zo školi som ťa už uvolnil. Hned ráno vyrážame.- Povedal smutne a potom odkráčal preč. Aj Martin zosmutnel, ale len trochu lebo ho ešte stále hriala myšlienka, že ho Misaki pobozkala. Vošiel do svojej izby, lahol si na postel a pokúšal sa zaspať. No ešte dlhé hodiny prešli než sa mu to podarilo. Ráno hneď ako vstal sa musel ísť pripraviť lebo mali už už vyraziť. Zívol si a išiel sa naraňajkovať. Nechutilo mu, nemal chuť nič jesť. Po pol hodine vyrazili a išli do otcovho rodného mesta. Celá ceremónia bola velmi smutná. Všetci plakali len on nie. Bol myšlienkami inde, pri Misaki. Keď už prešiel celý obrad tak sa ešte zastavili v otcovom rodnom dome a pobrali si nejaké fotky ako spomienku na babku. Keď už išli domov, všetci ticho ako keby boli nemí stala sa im nehoda. Do cesty im vbehlo auto a keď sa otec chcel uhnúť tak to nezvládol a auto narazilo do pravej časti auta, tam kde sedel Martin a jeho mama. Mama padla na mieste mŕtva a Martin bol v bezvedomí. Otcovi nebolo skoro nič, mal len pár modrín. V nemocnici mu doktori povedali, že jeho syn je vo vážnom stave a asi neprežije. Stále ešte spal. V tom istom čase sa Misaki dívala von oknom a myslela na neho a na to ako sa zas stretnú a ako im bude dobre. No vtedy keď to auto narazilo do ich auta sa Misaki urobilo zle a cítila strašnú bolesť pravého ramena a boku, ktorá sa jej zabodávala čím dalej viec do ruky a boku, no po chvíli bolesť prešla. Avšak ona už tušila, že sa Martinovi stalo niečo zlé a tak vybehla z triedy, cez hodinu dejepisu a šla si zavolať. Zavolala Martinovy no ten to nezdvíhal, tak skúsila zavolať jeho mame ale ta jej to tiez nevzala tak nakoniec zavolala jeho otcovy a ten jej to zobral a zo zachrípnutím tenkím hlasom jej všetko povedal. Vtom ako sa to dozvedela sa jej podlomili kolena a ona padla na zem. Plakala. Po chvíli keď si uvedomila že by tam nemala len tak sedieť na zemi vstala a bežala domov. -Bráško!-Zakričala doma, oprela sa o stenu a oddychovala. -Čo je Nii-chan čo potrebuješ? Nemala si byť ešte v škole?- Keď sa vydíchala odpovedala mu. -Potrebujem aby si ma odviezol do nemocnice! Maťko je na tom špatne je možne že neprežije...-Rozplakala sa. Jej brat prišiel k nej chytil ju za ramena a pozrel sa jej do očí. -Ja ti teraz poviem čo urobime sestrička dobre? Pojdeš hore umyješ sa a zoberieš si všetko čo potrebuješ a ja zatial zavolám otcovi a mame.- Prikívla na súhlas a on ju pustil aby mohla ísť hore. Umyla sa a zobrala zo sebou pár veci. Utrela si slzy a zišla dole. Tam ju už čakal jej brat a pozeral sa na ňu smutným pohladom, lebo aj on mal Martina rád, bol to jeho dobrý kamarát a bral ho ako brata. Potajomky chcel aby si po čase zobral jeho sestru a boli spolu štastný, velmi si to želal. Bez slova nastúpil do auta a čakal dokedy sa aj ona usadí. Keď tak urobila tak sa dali na cestu. Celú cestu boli ticho, padlo síce pár bratovych pokusov nadviazať s nou kontakt ale márne. Bola myšlienkami pri Maťkovy. Keď tam dorazili rýchlo vbehla do nemocnice a hladala jeho otca. Čakal ich pri vchode. Mal červené a napuchnuté oči od neustáleho plaču. Zaviedol ich za Maťkom. Keď ho uvidela mala chuť ho objať ale bála sa, že by mu tím len prihoršila. Račej si sadla na stoličku pri posteli a chytila ho za ruku. -No ták...Maťko...,- Povedala zo slzami v očiach. -preber sa...Prosím.- Brat sa na ňu len pozeral a bolo mu jasne, že ho nemala rada len ako kamaráta. Pozrela sa po nich a rozmýšlala čo povedať, ale nemala slov. Jeho otec vyšiel z miestnosti, už sa asi nemohol pozerať ako sa jeho syn trápi. Ona sa zas na neho pozrela a zviechala jeho ruku dúfajúc,že sa preberie. Potom vyšiel aj jej brat, chcel ich nechať osamote. Zas plakala. Keď v tom sa pomrvil a povedal. -Misaki? Prečo plačeš...-Povedal to ticho zachrípnuto a s velkou námahou. Utrela si slzy aby lepsie vydela či to neni len sen, ale nebol. -Mala som strach...-Povedala a potom zavolala doktora. -Tákže, pacient sa nám už prebral. Už si s toho najhoršieho vonku, dúfajme.- Potom mu urobili pár vyšetrení a odišli. -Misaki-chan? čo sa vlastne stalo?- Opítal sa jej ako keby mu nič nieje, ale naozaj len skríval bolesť. -No mali ste havariu...a tvoja mama to neprežila. Ešte že ty aspon žiješ...-Pousmiala sa no aj tak jej to bolo lúto. On trocha zosmutnel no nechcel plakať. Chytila ho znovu za ruku a sadla si pri neho. Celú noc tam pri ňom takto sedela a strážila ho. -Je taký zlatý keď spí.-Povedala si ticho, aby ho nezobudila. Ráno keď sa zobudil, bolo mu už omnoho lepšie. Jeho stav sa zlepšil a lekári to zo vtipu dávali za vinu jej, povedali jej: -No vidíš čo spôsobiješ? čochvílku prídeme o takého dobrého pacienta ako je Martin.- Povedali stále sa usmievajúc. Tiež sa usmiala. Keďže mu išli robiť dalšie vyšetrenia tak ona vyšla na chodbu a išla si zobrať jednu horúcu čokoládu. Zobrala si pre istotu dva kelímky aby ju to moc nepálilo. Potom prešla za bratom a jej otcom a vysvetlovala im čo sa všetko stalo v noci a tak. Bolo jej divné, že tam ani raz neprišli. Tušila že ich asi chceli nechat o samote, čo znamenalo že to o nich už vedia. Ale však bolo to zjavné. Keď konečne bolo po prehliadke tak si tam pri neho sadla a chlípala horúcu čokoládu. Sledoval ju. -Chcel by si?- Opítala sa ho po chvílke. -Ano ale vieš že nemôžem...- Povedal sklesle a stále ju sledoval. -No ano viem a preto...- V tom polozila kelimok a pobozkala ho. -Aspon niečo z nej budes mať...-Usmiala sa a dopila aj zvišok čokolády. O niekolko dní neskor ho pustili domov z nemocnice a všetko bolo skoro tak isto ako predtím, až na pár detailov. Jeho mama sa už nikdy nevráti a oni dvaja sa dali dokopi. Celý ten čas sa o neho starala, stálo ju to vela námahy, ale zvládla to. Po tejto nehode ho už skoro vobec nechcela spustiť z očí. Bála sa, že by ho stratila. O niekolko rokov na to sa vzali a boli spolu štastní. Bola to velmi harmonická dvojica a skoro nikdy sa nehádali a keď sa niekedy náhodou pohádali vždy ich to ešte viac dalo dokopy.
Koniec ^-^ For Yumiko-chan I am very happy, because I have you how my friend ;) thanks Yumiko-chan
Koniec ^-^ For Yumiko-chan I am very happy, because I have you how my friend ;) thanks Yumiko-chan
Komentáře
Přehled komentářů
mno je ta trocha nieco s novou osobou jednou... a este jednou uz keru uz dlho poznam a mnou...
no a ani by som nepovedalaa....nestoji za rec...
no...
(Junenasaki, 29. 3. 2008 13:40)Ten pribeh ma něčo spoločneho z novými osobami že? mam pravdu?:D
no len tak dalej:)
(Junenasaki, 29. 3. 2008 13:37)máš to vela pekné! len bych dala viac dielov a nekončila to tak rychlo:D
RE Junenasaki, Yumiko
(Yullia, 1. 4. 2008 15:48)