Je neskorý a smutný večer. Trúchlivo pozerám von oknom, ale nevidím nič, keďže sú to už hodiny, odkedy slnko zapadlo. Odvrátim hlavu späť k monitoru a stále nič nevidím. Aha, zopnem si ofinu za ucho a už vidím. Len ma trochu štípu oči od čiernej linky, čo som si namaľovala. To je hrozné. Rozplačem sa, ale to nič nerieši. Len sa mi zotrel make-up a tá linka páli ešte viac!!! Nemôžem tu už žiť. Pretnem si žily...Ale najprv napíšem list na rozlúčku a odfotím sa. Ták dobre odfotila som sa teraz ešte vytlačím tu fotkú a napíšem list. Pokladám ho na stol aj s fotkou. Beriem žiletku a režem si žily, aký oslobojúci a bolestivý pocit. Posledný pohlad von oknom. Jéj, aké sú len tie hviezdy krásne. Podomňou je už kaluž krvy. Zašpinila som koberec. Mama sa určite bude hnevať. Nemá rada keď robím neporiadok. Vždy na mňa za všetko nakričí, ale kto vie možno jej budem chýbať. Ležím už len bezvládne na zemi a moje žily sa postupne vysúšajú. Zavrela som oči lebo som ich už dlhšie nedokázala mať otvorene. Viem že ich už asi nikdy neotvorím ale bude to tak lepšie...

***Po troch hodinách***

Jej mama prišla domov a zakričala svoju dcéru, lebo jej chcela povedať, že odteraz bude všetko lepšie, že si našla novú lepšie prácu a znovu sa prestahujú do mesta kde bívali predtím. Všetko malo byť lepšie... No jej sa už nikto neozval nikto neprišiel. Dúfala, že je to len rozmar jej dcéry a proste len trucuje a nechce ísť von. Bojazlivo stúpala po schodoch hore. Zaklopala na dvere izby, na ktorích bola cedulka: "Nevstupovať, môžete dostať depresie." Nikto jej neotvoril a tak si teda pomali otvorila dvere sama. Usmiala sa a povedala: -Hádaj čo je nove!- No lenže jej usmev sa hneď vytratil keď uvidela svoju jedinú mŕtvu dcéru ležať na zemi. Chvílku zostala ako obarena, no potom pribehla k nej a pokúsila sa jej nahmatať puls. Nenahmatala ho. Dala si ucho pri jej usta aby počula či ešte dýcha, no ona nedýchala. Postavila sa a vytiahla z tašky mobil a ešte v šoku zavolala záchranku, aby odviezli telo jej mŕtvej dcéry. Vlastne až keď dotelefonovala si uvedomila čo sa stalo a začala plakať a dávať si to všetko sebe za vinu. Prihovárala sa jej mŕtvemu bezvládnemu telu a pítala sa sama seba: -Prečo?- Zazvonil zvonček a ona šla otvoríť. Neznámi ludia v bielom zobrali jej dcéru na nosidla a položili ju do sanitky. Mávala na sanitku ešte dlho potom čo ju odviezli. Ako keby nevedela, že sa jej už jej malá dcérka nevráti, ale ona to vedela...

***Po pár dnoch***

Jej mama sa konečne po tej dlhej dobe odvážila vstúpiť do jej izby. Prechádzala prstami po nábytku a znovu plakala. Vtom jej do očí padol list pri ktoro bola položená jej fotka. Predtím si ho nevšimla. Vzala do rúk jej fotku. Mala na nej rozmazanú ceruzku ktorá bola len tak leda-bolo utreta a usmievala sa. Bol to síce umelí usmev ale aj tak to vyzeralo tak ako keby chcela povedať: -Mami neboj sa to nič nieje, teraz mi je už lepšie- Tiež sa letmo pousmiala. Položila fotku a zobrala si do ruky dopis. S trasúcou rukou ho otvorila a začala čítať. Keď dočítala znovu sa pousmiala a pozrela sa von oknom. Mala trochu lepší pocit síce stále jej chýbal kus z jej srdca.

V dopise stálo:

Prepáč mami bolo to pre mňa v poslednej dobe ťažške. Viem, že som sobec lebo myslím len na seba a vobec nie na to, že ty budeš určite smutna. Ver mi je mi teraz lepšie určite som štastná a určite mi chýbaš. Neboj neopustila som ťa úplne kúsok zo mňa bude stále s tebou. Prosím neplač už... Zbohom...