Prechádzala sa po parku. Bola tma a vlhko. Pršalo. Kvapky vody jej stekali po vlasoch a kvapkali na zem. Sadla si na lavičku, no hneď sa postavila lebo si sadla na niečo čo tvarom pripomínalo knihu. Pritiahla si ju bližšie k tvári aby vydela čo je v nej napísané. Nič nevidela a tak sa teda pobrala domov. Už aj tak bola celá premočená a chcela vedieť čo je to za knihu. Zobrala si uterák, zažla v izbe a sadla si na stoličku. Prelistovala letmo celú knihu, no na žiadnej stránke nebola ani čiarka. Prelistovala celú knihu ešte raz. Nič. Začudovala sa. -Na čo niekomu bola v parku čistá kniha? No nič to.- Povedala si sama pre seba, zobrala si pero a pár rýchlimi pohybmi napísala na prednú vnútornú stranu svoje meno. Ako si tak prezerala svoj podpis písmo zrazu vzplanulo a po chvílke ako keby zhorelo a neostala po ňom ani stopa. Zhíkla a vypleštila oči na prednú stránku. Snívalo sa jej to? Rýchlo knihu zavrela. Striasla sa a povedala si: -To sa ti zdalo uvidíš. Otvor knihu budeš tam mať podpis. - Zavrela oči a s trasúcou rukou pomali otvorila knihu. Prezrela si stránku. Nič. Nemohla tomu uveriť. Jej vlastní podpis len tak zmizol s knihy. Dívala sa na prázdnu stranu. Chílku sa takto pozerala a potom vstala a išla si zobrať niečo do kuchyne, vraj aby mohla lepšie uvažovať. Zobrala si jablko a nôž. Stala si nad knihu a sledovala ju. Nahla sa nad ňu a prerezávala pomaly jablko. -Jau!- Vykríkla, pretože sa porezala. -Nemala som byť taká zamyslená.- Kvapky krvy jej stekali na knihu, no nevšímala si to a račej sa šla do kúpelky umyť a zaviazať si ranu. Keď tak urobila a odložila jablko na stol podišla ku knihe schytila ju a chcela ju použiť ako papier na zapálenie ohňa, no ako chcela odtrhnúť prvú stranu všimla si na nej tenučké červené čiarky tvoriace písmenká. Otvorila knihu a pozerajúc na písmenka si znovu sadla za stolík. Potichu si čítala: - Keď sa svojou krvou podpíšeš na papier všetky tvoje priania sa ti splnia...- Zvišok textu chýbal. Čo teraz? Rozmýšlala čo ma urobiť. Zavrela knihu a išla si lahnúť. Musí si to premyslieť. Rano, na ceste do školy, stretla partičku dievčat. Začali na ňu kričať a vysmievať sa jej. Nevšímala si ich. Robily to každý deň. Boli také sprosté. Prišla do triedy a sadla si do lavice. Sedela sama. Už roky to tak bolo. Vytiahla si potrebné učebnice a hrala sa s perom. Nevnímala ruch okolitého sveta. Takto prešli hodiny. Škola skončila a ona sa pobrala domov. Život pokračoval ako obyčajne, ale tento raz jej celý den v hlave vŕtala len ta kniha. Bola ako rozhodnutie. Rozhodnete sa raz a následky nesiete stále aj keby sú zlé. Nevedela ju dostať z hlavy. Ako keby ju volala: - Raphael...Raphael....Pod ku mne...Ja ty neublížim. Praj si čo chces...- Vošla do domu. Povzdychla si, hodila tašku do kuta a sama si sadla na zem. Položila si čelo na kolená a rozplakala sa. Neplakala dlho, len chvílku. Vstala, utrela si slzy a ako zhypnotizovaná prešla ku knihe. Sadla si na stoličku a otvorila ju. Odopla si zicherku zo sukne a pichla si ňou do prstu. Od bolesti sa zaškerila, otvorila šuflík a vytiahla nepíšuce pero. Namočila ho do kvapky tvoriacej sa na jej prste. Zaváhla ale nakoniec predsa len podpísala. Oblízala si prst a hladela na jej podpis ako pomali mizne a na jeho mieste sa objavuje nejaké slovo. Keď sa krvavé čiarky spojili, naklonila sa bližšie aby lepšie vydela. Stalo tam: -Ďakujem...- Nič viac.