4. Kvapôčky krvy
30. 11. 2008
Raphael
Celý čas sa budila. Bola celá spotená a sťažka dýchala. Sadla si a vydýchavala. Snažila sa aby si toho Shiyame nevšimol. Zakašlala. Zrazu zacítila dívnú slannú chuť na jazyku. Prelakla sa a prezrela si dlaň. Leskli sa jej na nej malé červené kvapôčky. Chvílku len tak sledovala svoju ruku a potom rýchlo zotrela krv tou druhou. Vstala a rozbehla sa do kúpelky. Umyla si ruky a potom zodvihla svoj pohlad k zrkadlu. Všimla si pohladu nejakého strapatého dievčaťa z modrynami a krvou na ústach. Natiahla ruku a prechádzala po zrkadle špičkami prstou. Zastala na ústach. Po chvílke odtrhla ruku od zrkadla a snazila sa zotrieť si krv z úst. Nedarilo sa jej to. Bola do toho taká zabraná že si ani nevšimla kedy sa Shiyame zjavil za ňou. -Čo to robíš?- Spítal sa potichu a nahol sa bližšie k nej, tak že jej jemne dýchal na krk. -Nič, nič.- Stiahla ruku dolu. -Ty si kašlala krv?- Odtiahol sa od nej a chytil jej ruku. Prešiel po nej pohladom. -Nie!- Vytrhla ruku z jeho zovretia a vybehla z kúpelky. Treskla dverami a keby sa neuhol tak by ho nimi trafila. Rychlo vhupla do postele a zakrila sa paplónom. O chvílku na to k nej celý naštvaný pribehol a chcel jej vynadať no zastavil sa a namiesto toho spravil otočku a znova si sadol pri postel. Trochu sa odokrila a prestala rukami zviechať paplón. Vydýchla si a otočila sa mu chrptom. Schúlila sa do klbka a po chvílke zasa zaspala.
Shiyame
Niekedy mi jej správanie pripomínalo malé dieťa, no chápal som ju. Bola taká bezbranná. Jej chabé pokusy ukryť sa v tvrdom obale kde sa žiadne pocity nedostanú jej nejak nevychádzali. Bolo na nej vidieť že vnútri ju trápi to čo jej robia ostatny. Pripomínala mi vtáča ktoré nemal kto naučiť lietať. Tak sama. Vstal som a pohladkal ju po vlasoch. Človek bez rodičov to v tejto dobe nemá lahké. V každom prípade tu budem pre ňu, nech sa deje čokolvek. Čo sa to len v poslednej dobe so mnou deje? Cítim sa byť ako keby omámený. Možno, je to tím že som už príliš dlho v ľudskom svete. Ano, bude to tím. Určite na mňa len zle pôsobý tá aura tohto sveta. Tento svet je už docela pretkaný zlom. Malo by sa mi tu páčiť, som predca démon, ale ja tímto svetom skor opovrhujem. Je najivný. Ako lahko len dokáže ľudská bytosť podlahnúť zlu. Je to až primitívne. A kniha... Povečšine zapredajú svoju dušu hlavne skúpy podlý ludia ktorí sa potom hrajú na boha. Už sa ich zapísalo do histórie mnoho. No a potom sa zlo len raduje, však má aj prečo. Lenže sú aj iný, taký ako Raphael. Nevinné duše ktoré doslova dotlačili k tomu aby zatúžili aspoň po troške lepších dní. Vcelku mi aj Raphael bude lúto, chúďa, dostane sa do Temnoty len preto, pretože chcela len aby ju ludia rešpektovali ako človeka, ako rovnocennú osobu ktorá stojí za povšimnutie. Áh Raphael, ty moja malá Raffi. Heh, nad čím to sakra zas uvažujem? Moja? Démon nesmie mať žiadne pocity. Nesmie milovať, nesmie mať rád. Ale presto sa so mnou niečo deje... Nie, nie, nie, to si len namýšlam to vôbec nie je pravda. Moje vztahy k nej sú čisto pracovne, síce aj keď... Oh moja drahá Raffi čo si to so mnou urobila? Myslím Raphael, že asi bude lepšie keď sa od teba na istý čas vzdialym, aspon na chvílku. Vstal som. Si taká nevinná keď spíš. Znova som jej prešiel po vlasoch a potichu som zmizol v tme. Uvidíme sa čoskoro moja milá Raffi. Som tu navždy pre teba, neboj sa neopustím ťa. Budem na teba dávať pozor, nech sa deje čokolvek. No, teraz už pokojne spinkaj. Poriadne sa vyspi a naber vela síl, budeš ich ešte určite potrebovať. Hlavne to nevzdaj. Ty to nemôžeš vzdať.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář