2. Upírska kliadba
28. 11. 2007
Tak sa zacalo. Všetko bolo normálne a na moje 15 narodeniny sa mi
zmenil celý život. Stal sa zo mňa poloupír a súčastne anjel smrti. Od
tej doby musím upírom ukazovať čo sa stane s ich obeťami po tom čo ich
pohryzú ukazovať im rodiny zabitích a to co vsetko zapríčinili. Mám
vtedy čierne krídla, sexi čierne šaty a v ruke dlhé žezlo s čiernym
srdcom v nútry. Je smutné pozerať sa na všetok ten smutok čo prinášajú
upíry svojim zabíjaním....
***
-Slnko už zapadlo. Dnes ide na lov Hibiki "Moj upíry otecko."- Postavila som sa. - Je čas!- Vystrela som sa roztiahla som svoje čierne krídla. A preletela som na námestie. Keď som mala na sebe túto podobu nikto okrem upírov a práve umierajúcich osôb ma nemohol vidieť. - Som anjel smrti....- Zlahka som pristála pred Hibikim a snažila som sa mu vyhovoriť to, aby išiel na lov. -Hibiki! A čo s toho maš? Tebe nieje tých ludí lúto?-
- Nie nieje!-
-Vôbec! Len vždy si celý skormútený keď ti ukazujem ich príbuzdných, minulosť toho človeka....-
-Mna to nezaujíma! Hlavne, že sa najem! Inač by sa stalo.....-
-Čo by sa stalo?-
- No upíri musia zabíjať, aby prežili, inač by nás čoskoro opustil ich večný život a my by sme zomreli....-
-Ale..je to kruté...a nemyslíš si, že to neni zmysel života? Zabíjať nevinných?-
-Pche!-
Otočil sa a vyšies s potemnej uličky. -Idem na lov!- Šla som za ním. Nalákal nejakú ženu, omámil ju a kusol do krku. - No tak dobre. Ako chceš!- Pozrela som sa smutne a vzdychla som. Mavla som žezlom a otvorila som prechod pre dušu ženy, aby mohla odisť. -Si pripravený? Tak ideme na to!- Mávla som znovu žezlom a preniesla som nás do čiernej pochmurnej krajiny kde sa nám pred očami zjavil obraz zo životopisom zavraždenej. -Bola to Anko.....-Povedala som ticho.
***
Keď sme prešli celým skráteným životopisom, povedala by som, že keby Hibiki nebol taky tvrdohlavý tak by sa aj rozplakal. -Tak a teraz navštívime jej rodičov keď sa dozvedia, že ich dcéra je mŕtva...- Znova som mávla žezlom a ocitli sme sa v rodinnom dome kde nejaká žena, asi jej matka plakala pri stole. Bol to strašný pohlad. A jej otec len chodil po miestosti cely smutny a niečo rozprával.
***
Keď sme sa vrátili nazad, vyzeralo to, že Hibiki sa už už rozplače, ale nepovedala som mu to. - Ešte stále chceš zabijať?- Neodpovedal. Len sa otočil a šiel preč. Zaletela som ku nám domov a tam som sa premenila nazad. Celá smutna som sa hodila na postel a dívala som sa na strop....
***
-Slnko už zapadlo. Dnes ide na lov Hibiki "Moj upíry otecko."- Postavila som sa. - Je čas!- Vystrela som sa roztiahla som svoje čierne krídla. A preletela som na námestie. Keď som mala na sebe túto podobu nikto okrem upírov a práve umierajúcich osôb ma nemohol vidieť. - Som anjel smrti....- Zlahka som pristála pred Hibikim a snažila som sa mu vyhovoriť to, aby išiel na lov. -Hibiki! A čo s toho maš? Tebe nieje tých ludí lúto?-
- Nie nieje!-
-Vôbec! Len vždy si celý skormútený keď ti ukazujem ich príbuzdných, minulosť toho človeka....-
-Mna to nezaujíma! Hlavne, že sa najem! Inač by sa stalo.....-
-Čo by sa stalo?-
- No upíri musia zabíjať, aby prežili, inač by nás čoskoro opustil ich večný život a my by sme zomreli....-
-Ale..je to kruté...a nemyslíš si, že to neni zmysel života? Zabíjať nevinných?-
-Pche!-
Otočil sa a vyšies s potemnej uličky. -Idem na lov!- Šla som za ním. Nalákal nejakú ženu, omámil ju a kusol do krku. - No tak dobre. Ako chceš!- Pozrela som sa smutne a vzdychla som. Mavla som žezlom a otvorila som prechod pre dušu ženy, aby mohla odisť. -Si pripravený? Tak ideme na to!- Mávla som znovu žezlom a preniesla som nás do čiernej pochmurnej krajiny kde sa nám pred očami zjavil obraz zo životopisom zavraždenej. -Bola to Anko.....-Povedala som ticho.
***
Keď sme prešli celým skráteným životopisom, povedala by som, že keby Hibiki nebol taky tvrdohlavý tak by sa aj rozplakal. -Tak a teraz navštívime jej rodičov keď sa dozvedia, že ich dcéra je mŕtva...- Znova som mávla žezlom a ocitli sme sa v rodinnom dome kde nejaká žena, asi jej matka plakala pri stole. Bol to strašný pohlad. A jej otec len chodil po miestosti cely smutny a niečo rozprával.
***
Keď sme sa vrátili nazad, vyzeralo to, že Hibiki sa už už rozplače, ale nepovedala som mu to. - Ešte stále chceš zabijať?- Neodpovedal. Len sa otočil a šiel preč. Zaletela som ku nám domov a tam som sa premenila nazad. Celá smutna som sa hodila na postel a dívala som sa na strop....
