Odkedy sa Elisa stala človekom vela upírov si ju vzalo za príklad. Skoro každý túžil byť znova človekom, teda až na pár jedincov, medzi ktorích patril samozrejme aj môj upíri stvoritel. Bolo mi lúto že nechce byť človekom. Možno že som bola sobecká ale velmi mi záležalo na tom aby sa znova stal človekom, neviem prečo ale velmi som potom túžila. Natiahla som sa na posteli a potom som si sadla na jej okraj. "Noc je ešte mladá." Pomyslela som si a vstala som. Zneuzila som toho ze som Naienzaru a premenila som sa do jeho podoby. Premiestnila som sa do domu zvistných upírov. Očami som prebehla po upíroch. Hneď som si všimla že Karin chýba, no to ma teraz ešte netrápilo. Nevolalo ma to tam takže som mala ešte čas. Vošla som do izby môjho stvoritela. Ležal rozvalený na gauči. Ani si skoro nevšimol že som prišla, až po chvíly. -Ahoj Romi.- Povedal potichu. -Ahoj Hibiki.- Povedala som a prišla som k nemu. Odkedy pohrýzol Anko ešte ani raz nebol na lov. Bolo to zaujímave, no nemohla som to s ním dlho rozoberať pretože si ma práve zavolali ku Karin. Smutne som sa na neho pozrela a preniesla som sa ku Karin. V tom momente keď som sa k nej akurát padal mladý Tsukumi k zemi. "Vcelku pekný chlapec" Pomyslela som si. -Vieš čo ťa teraz čaká že?- Súhlasne prikívla a ja som mávla žezlom. Už velmi známa vyprahnutá krajina v ktorej dnes dokonca fúkal ladový vietor. Vystrela som sa. Začal sa premietať skrátený životopis Tsukimiho. Mal velmi zaujímavý život. Pomyslela som si. Karin síce bola silná úpírka ale toto na ňu bolo moc. Rozplakala sa ako malé dievčatko ktoré spadne na zem a rozbije si koleno. -Dosť to stači! Už nebudem zabijať nie nebudem- Naďalej plakala. Dala si ruku pred tvár a ja som pochopila že naozaj stačí. Tento raz sme nestihly pozrieť ani možnú budúcnosť. Karin klačala na kolenách. Premiestnila som nás nazad. Bola som zvedavá čo sa bude diať. Po styroch priliezla ku Tsukumimu a zohla sa k nemu. -Prepáč mi to. Naozaj mi prepáč nechcela som.- Karin sa k nemu ešte viac zohla a dala mu pusu na ústa. Objavila sa na nich znova tá čudesna žiara a ja som pochopila že je na čase stať sa človekom. Premenila som sa nazad a zo záujmom som sledovala čo sa bude diať. Tsukumi pomali otvoril oči. Karin ho pusťila a utrela si slzy. Potom vstala a pomohla vstať aj jemu. Celú cestu ho podopierala a odviedla ho až domov. Pousmiala som sa. "Další šťastný koniec." Pomyslela som si a znova som sa porala do sídla upírov. Vošla som do domu a rychlo som prebehla k Hibikimu. -Som nazad.- Povedala som a vážne som sa na neho pozrela.