Je vela druhou smútku. Smútok z neštastnej lásky, zo straty blížneho, či len zo zlého pocitu že ste urobily to čo ste nemali. V tíchto riadkoch sa spájajú rozne jeho podoby dohromady a tvoria jeden pevný celok, príbeh. Príbeh o dievčaty ktoré bolo bolo úplne obyčajne a síce žila pokojny normalny život mala niečo čo niektorí ludia nenájdu aj celý život. Mala lásku. Lásku ktorá dokáže prekonať aj strach. Strach, že tú lásku stratí. No vtedy ešte nevedela že aj keď ten strach necíti je možné že sa vyplní. V jedno pokojné ráno, keď ešte všetci v dome spali, dievča vstalo a pekne upravené vyšlo von. Srdce jej búšilo ako o život. Bolo to tak vždy keď šla za ním, alebo on za ňou. Bežala na dohodnuté miesto. Už sa nemohla dočkať. Konečne ho zas uvidí. Uvidí jeho tvár, oči. Ucíti jeho kožu. Bude počuť jeho dych a tlkot srdca. Srdca ktore bilo len pre ňu. Zastala a obzerala sa po okolí. Ešte tam nebol. Oprela sa o kamený múrik za ňou a čakala. Netrvalo dlho a po chvílke prišiel. V jednej ruke držal kvet, ružu. Usmieval sa na ňu a pomaly išiel až k nej. V tej chvilke ako ho zazrela sa jej zatajil dych a rozbehla sa za ním. Bez slova jedním pohybom ruky jej podal kvet. Vzala si ho a podala mu druhú ruku. Zobral ju za ňu a pomali sa začali prechádzať po parku. Dievča privoňalo k ruži. Priala si aby tá chvíla neskončila. Aby boli stále spolu. Len oni dvaja. Letmo sa začervenala a sadla si na lavičku. Tiež si sadol. Sledoval ako vietor ohýba vetvi stromov a ako okvetné listky leťia vo vetre. Pustila mu ruku a ružu položila vedľa seba. Vytiahla tenký náčrtník a nakreslila obrysi stromov, a ich okvetních lístkov vznášajúcich sa vo vetre. Pred stromami bola fontána ktorú tvorilo dievča zo zopätími rukami hladiace v dial ako keby na niečo čakala, alebo skor na niekoho. Pri nej stálo podobne dievča, dievča ktoré tiež na niekoho čakalo. Vyzeralo smutne a unavene. Ako keby čakalo už veľmi dlhú dobu. Dokreslila skicu a vstala. Chlapec ju sledoval a po chvílke vstal aj on a znovu jej podal ružu. Zlahka ju zobrala do ruky a išla zas nazad. Chlapec išiel za ňou. -Yuki veď na mňa počkaj.- Zakričal na dievča a to zastalo. Dobehol ju a chytil za ruku. Išli takto až na rázcestie.  Tam ju chlapec objal a potom sa otočil a išiel cez cestu. Otvorila branku a pomali vchadzala dnu. Keď vošla ešte sa dívala ako prechadza pres cestu. A vtedy sa to stalo. Keď bol asi v strede cesty nejaky vodič vyšiel z jazdného pruhu a narazil rovno do chlapca. Dievča vykríklo a rozbehlo sa k nemu. Bolo neskoro.  Dievča si priňom klaklo a rozplakalo sa. Chytilo ho za ruku. Cele sa triaslo. Chlapec sa na ňu posledný krát pozrel a potom posledný krát vydýchol. Bolo tak velmi dlhú dobu, dokonca aj vtedy keď prišla sanitka. Museli jej dlho dohovárať aby ho pustila a ani vtedy by to neurobila keby neprišla jej mama a neodviedla ju až domov. Dievča dlho sedelo vo svojej izve a stale kreslilo. Dokreslila tu skicu ktorú nakreslila na lavičke a okrem toho nakreslila ešte další pochmurný obrat dievčiny ktorá stala vo vyprahlej krajine sama opustena a na chrpte mala krídla. Vyzerala smutne. -Padlý anjel.- Povedala smutne a polozila výkres na stôl. Vstala. Zobrala si penaženku a išla do obchodu. Už bola pomali tma a tak len, len že zohnala to čo potrebovala: Bielu farbu a maliarsky štetec. Presla s tim az pod most a nakreslila na chodník velké srdce vedla ktorého napísala: Milujem ťa. Pozrela sa na svoje dielo a súhlasne pokrútila hlavou. Odpratala vedierko z farbou a štetec nabok. Vyšla hore na most a pozerala sa na bielu farbu. Slza jej prešla po tvári. Sadna si na zábradlie ako keby stále hypnotizovaná tím srdcom. -Budeme zas spolu...- Povedala ticho. Jednou rukou sa pustila zabradlia, no druhou sa ešte stále pevne držala. Pozrela sa do neba. Na líce jej padla jedna snehová vločka a vzápetí sa roztopila. -Sneží...Ako vtedy ked sme sa spoznali....- Myslou jej prešla spomienka nato ako sa s ním prvý krát stretla. Vtedy keď ešte ako dieťa išla s mamou 1. krát do škôlky. Veľmi sa bála. Bola síce zapísaná do školi už skorej ale mala osípky. Bála sa že nezapadne. Vošla dovnútra a pani učiťelka ju predstavila. Deti na chvílku spozorneli no nakoniec sa zas vrátili bez žiadnej zmeny do rytmu hrier. Pani učitelka ju postrčila k nim a šepla jej do ucha: -No choď pridaj sa k nim.- Išla pomali uličkou až prišla do kúta miestnosti. Pristúpila k oknu a stala si na ruru od radiatora. Pozerala sa oknom. Po chvílke vonku začali poletovať snehové vločky. Naďalej sa dívala. Dlho tak stála pokím k nej pristúpil jeden chlapec a usmial sa na ňu. -Ahoj. Ja som Shiro.- Dievča sa na neho udivene pozrelo a zišlo dole. -Ja som Yuki.- Tiež sa usmialo. Tak takto sa vtedy zoznámili. Boli nerozlučný. Odvtedy sa spolu stále hrávali. Stali sa z nich najlepší priatelia a neskor z priatelstva vznikla láska. Dievča sa pustilo aj druhou rukou. Znova sa dívalo na srdce. Vstalo, chvílkovo udrzalo rovnováhu na tyči a potom zletelo dole. Letela ako prestrelení anjel. Anjel, ktorí prišiel o krídla pretože chcel zažiť lásku. Dopadla rovno do srdca. S posledních síl sa pozviechala do klbka. Cítila ako na ňu padajú snehové vločky. Zavrela oči a pomali jej duša opustila telo. Ráno ju našiel nejaký okolo idúci. Dievča vyvolalo skandál. Hovorilo sa o nej v novinach, ludia si o nej šepkali. Proste vyvolala rozruch ako sa patrí, no jej to už bolo jedno pretože konečne bola zas spolu zo svojim milovaním.

Koniec =^-^=