Hodila som tašku za dvere a zvalila som sa na stoličku. Bolo ešte svetlo no ja som aj tak dobre nevidela. Aha, zabudla som si prehodiť ofinu z oči. Zopla som si ofinu za uchom a pozrela som sa na seba do zrkadla. Čierna linka okolo očí už nebola tam kde mala byť ale bola skoro po celej mojej tvári. Zostali mi po nej vyschnuté pramene na lícach. Stopy sĺz. Smuné oči dívajúce sa priamo do mojich očí vypadali zúfalo, boli plné plné smutku a beznádeje. To nemôžu byť moje oči. Moje oči tak určite nevyzerajú. Prisunula som sa bližšie, aby som lepšie vydela. Naozaj to boli moje oči. Od minula sa o dosť zmenili. Už v nich nehrala ta šibalska iskra radosti a štastia. Práve naopak, teraz sa v nej usídlili smútok a beznádej. Na Zemi je tolko emócii a pocitov, no aj tak je najviac ludí smutných. Prečo? Táto veta mi už dlho znie v hlave. A tiež je pravda, že ja medzi tých ludí patrím. Snažim sa veriť v to že všetko bude dobré, no nejak to nejde. Postavila som sa a prešla som sa dokolečka po miestnosti. Bola malá ale bola len moja. Pozrela som sa na strop a nahoru pavučín na ňom. Pavučiny vyzerajú tak pekne. Mám ich plnú izbu. Znovu som si sadla na stoličku a prtiahla som sa na nej k počítaču. Zapla som ho a dokedy sa zapol čistila som si líca vlhkým kapesníkom. Drhla som sa tak silno, že mi až líca očerveneli. Po vydrhnutí aspon jedného líca som si pustila emo rádio a počúvala som chaotické pesničky ktoré boli smutne a hlavne plné emócii. Drhla som už aj druhé líce. Pozerala som sa von oknom na západ slnka a tie úžasne farby okolo neho. Posledné lúče. Zrazu som začula známe zvonenie mobilu. Prišla mi sms-ka. Kto na mňa asi tak myslí? Musí to byť niekdo z môjho starého mesta, tu sa so mnou nikto nebaví. Vytahujem z vačku mobil a druhou rukou si stále drhnem líce. -Ryuu....- Povedala som ticho a na mojej tváry sa zjavil letmý úsmev. Ano, hádate presne Ryuu je môj priatel. Teda viac než to je to moj frajer. Ach jaj, bolo nám spolu tak skvele dokedy som sa nemusela odsťahovať. Niekedy sa sama seba pítam: -Musela mama dostať tú novú prácu?- Je síce pravda, že teraz máme ovela viac penazí a aj večší byt, ale, neni to ono. Chýba mi Ryuu. Píše: -Ahooooj láska ako sa mi mojkáš? Vééélmi mi mi chýbaš! Kedy sa tu zastavíš? Alebo sa mám zastaviť ja? Nebude ti to vadiť? No dobre prídem zajtra...čakaj ma o takej 15 na zastávke. Pa Pa láska...- Jéééj, aká krásna sms-ka. Hneď sa mi život zdá krajší. Presne ako sa hovorí aj maličkosť od tej pravej osoby poteší. Hneď som mu odpísala: -No awojik mojenko...Som taka rada, že si si na mňa spomenul. Budem ťa čakať. Velmi sa teším na to keď prídeš. Na chvilku bude všetko tak ako predtím. Ľubkám ťa pa láska.- Vstala som zo stoličky a začala som sa hrabať v skriny, aby so si pripravila to pravé oblečenie na zajtra. Vybala si pásikové čierno biele tričko s nejakou babou na vrchu ktorá mala okolo seba popis: -Nečakaj na mňa, možno čakám ja na teba.- A ešte čierne ryfle s reťazou na boku a vybíjaným opaskom. Ták, už to mám. Sadla som si zas na stoličku pri počítači kde som počúvala pesničky a balila si veci na zajtra do školy. Potom som šla dole pretože ma mama zavolala na večeru. Bolo to dosť čudne, len sme sa na seba dívali a nepovedali sme ani jedno slovo. Ako keby sme boli každá mylšienkami úplne inde. Keď som dovečerala a urobila všetky príkazy od mamy ako napríklad: umy riad, uprac si izbu... Tak som šla spať. Dlho som však nevedela zaspať a tak som sa len dívala do stropu ako po ňom nežne poletujú moje pavčiny, až dokedy som nezaspala.

***Další deň***

Ako vždy som vstala velmi polámaná a uťahaná. Svali ma boleli a oči štípali. Pretrela som si oči a vytiahla z nich ofinu. Niekedy mi viac zavadzala ako bola k úžitku no mne sa páčila. Natiahla som sa a po vykonaní všetkých ranných potrieb som šla do školy. Zas jeden zo smutných nudných dní v škole. Decká sa mi budu zas posmievať za môj výzor. Ale dnešok nebude až taký skazený. Príde on. Ja sa ták teším! Musím mu ukázať mesto a všetky moje nové oblúbené miesta. A ešte kopu dalších vecí. Prišla som do školy, no jasne hneď sa mi všetci začali smiať. Bolo to frustrujúce. Prezula som sa z jedních čínaniek do druhých a šla som do triedy. Hneď prvá hodina je slovenčina. To nam ta škola strašne začína. Nuž čo prežijem to. Prinajhoršom ju prespím. Prespala som ju. Však čo sa budem stresovať? Nie, rače si pospím. Potom a čakalo ešte velmi vela nudných hodín ktoré som sa snažila neprespať, no moje snaženie nebolo asi také účinné lebo hneď po nejakej tej štvrtej hodine som zas zaspala. Zobudila som sa až potom čo zazvonilo, že je už koniec poslednej hodiny. Zbalila som si svoje veci, mierne sa prefackala a utekala sa prezuť. Za chvílku musím ísť na stanicu. Juj, skoro som sa zabila, čo som tak letela na zastávku. Len čo som tam dobehla a vydíchala sa prišiel autobus a s ním aj môj milovaný Ryuu. Vystúpil z autobusu. Vôbec sa nezmenil. Stále mal tie krásne čierne vlasy a tie tajomné oči ktoré sa na mňa dokázali tak nežne pozerať. -Ryuu!-Zakričala som, pustila som taku a vrhla som sa na neho. Tak pevne som ho objala, že som sa až bála, že sa mu niečo stalo. -Chýbal si mi.- Dodala som a pozrela som sa mu do očí. -Aj ty mne.-Povedal ticho, stále sa usmievajúc. -Pod ideme...-Povedala som, odtrhla som sa odneho a šla som si pre tašku a potom zas za ním. -Pod...- Povedala som. Chytila som ho za ruku a tahala som ho na námestie. -Musím ťa tu trochu povodiť.- Povedala som tahajúc ho ku fontánam. -Pozri toto su naše fontány. No niesu pekne?- povedala som ukazujúc na fontány za mnou. -Ano, sú prekrásne, ale ja poznám aj niečo krajšie.- Odpovedal a pozrel sa na mňa. -Čo?- Opítala som sa začudovane. -Tvoje oči.- Povedal kludne a pokojne, usmievajúc sa. Pristúpil ku mne, dal mi ruku pod vlasy a pobozkal ma. Zavrela som oči a vychutnávala som si tú chvílu ktorú som už tak dlho nezažila. Chcela som aby ta chíla trvala večne, no to sa nedalo. Po chvilke sme sa od seba odtrhli a ja som ho chytila za ruku a tahala zas na dalšie miesto. Všetko bolo take krásne a dokonalé. Pritiahla som ho až za mesto, naštastie to nebolo daleko. K jednému z velkých múrov čo lemovali mesto. Vyliezla som hore a on potom za mnHompálala som nohami a dívala sa na neho. -Prepáč ale už budem musieť ísť...-Povedal a smutne sa na mňa pozrel. Zoskočil z múru a ja za ním. -To je škoda.- Povedala som. Prehodila som tašku a viedla som ho zas na stanicu. Mlčali sme celú cestu. Ale to nevadi veď sa aj hovorí zamilovaní vela slov nepotrebujú. Potom som s ním ešte čakala na zastávke dokedy neprišiel autobus. Vtedy sa na mňa milo usmial úsmevom zvaným: "Bude to dobré" Potom podišiel ku mne, dal mi ešte jednu velku pusu a nastúpil do autobusu. Mávala som mu dokedy sa mi nestratil z dohladu. Potom som prila domov a všetko bolo ako čera až na pár vecí. Neplakala som, bola som štastná. Snáď prvý krát za posledné dva mesiace.

***Po týždny***

Ryuu sa mi už celý týžden neozval. Je to hrozné. Celý môj svet sa mi začína rúcať pred očami. Už sa mi nechce zmývať roztečenú riasenku keď prídem domov, znášať nadávky spolužiakov a spolužiačiek. Nechce sa mi počúvať neustále karhanie mojej mamy. Život sa mi už nezdá byť taký skvelí ako predtím, ale nechcem sa zabiť alebo niečo take. Chcem sa byť dalej, aj keď budem musieť znášať vetko to trápenie sama. Prešla som cez chodbu a vošla som do triedy. Ako vždy na mňa vetci pozreli z odporom a znechutením. Ako môžu byť taký krutý? Sadla som si do lavice opravila som si náramki a návleky na rukách a prichystala som sa na hodinu. Na hodinu prišla naša triedna s novým študentom. Priviedla ho pred tabulu a predstavila ho. Zatajil sa mi dych. Môže to byť pravda? Je to Ryuu? -Prišiel k nám študovať nový študent volá sa: Ryuuzaki Akamichi. Pochádza s toho istého mesta ako ty Yullia. Nejaký tvoj známi?- Povedala a pozrela sa pri tom na mňa. Postavila som sa a odpovedala som.   - Ano je to môj blízky známi pani učitelka.- Pozrela sa na mňa a potom na neho a znovu hovorila: -Tak to je dobre aspoň tu nebudeš sama v každom prípade máš za úlohu mu to tu všetko ukázať.- Po tomto príhovore ešte ukázala Ryuumu nech si sadne pri mňa a potom odišla. -Prepáč, že som ti to nenapísal ale chcel som ťa prekvapiť.- Povedal. -To nevadí. Podarilo sa ti to.- Usmiala som sa na neho. Už bude všetko ovela lepšie...Určite viem to. Povedala som si pre seba. A naozaj všetko už lepšie bolo. O niekolko rokov sme sa vzali a žili sme si spolu pokojný a štastný život.

KONIEC °,)